Fridrich Engels
Zásady komunizmu
Odpoveď: Komunizmus je učenie o podmienkach oslobodenia proletariátu.
Odpoveď: Proletariát je tá spoločenská trieda, ktorá sa živí predajom svojej práce, a nie ziskom z nejakého kapitálu; trieda, ktorej blaho a bieda, život a smrť, celá existencia závisí od dopytu po práci, teda od toho, ako sa strieda dobrá alebo zlá situácia v hospodárskom živote, od výkyvov bezuzdnej konkurencie. Slovom, proletariát, čiže trieda proletárov, je pracujúca trieda devätnásteho storočia.
Odpoveď: Nie. Chudobné a pracujúce triedy boli vždy; a pracujúce triedy boli väčšinou chudobné. Ale takí chudobní, takí robotníci, čo žili vo vyššie opísaných pomeroch, teda proletári, nejestvovali vždy, práve tak ako konkurencia nebola vždy voľná a bezuzdná.
Odpoveď: Proletariát vznikol priemyselnou revolúciou, ktorá prebiehala v druhej polovici minulého storočia v Anglicku a ktorá sa od tých čias opakovala vo všetkých civilizovaných krajinách sveta. Túto priemyselnú revolúciu spôsobil vynález parného stroja, rozličných pradiacich strojov, mechanického tkáčskeho stavu a celého radu iných mechanických zariadení. Tieto stroje, ktoré boli veľmi drahé, a teda si ich mohli kúpiť iba veľkí kapitalisti, zmenili celý doterajší spôsob výroby a vytlačili doterajších robotníkov tým, že stroje vyrábali tovary lacnejšie a lepšie ako robotníci na svojich nedokonalých kolovratoch a tkáčskych stavoch. Tieto stroje vydali priemysel celkom do rúk veľkých kapitalistov a úplne znehodnotili aj nepatrný majetok robotníkov (nástroje, tkáčske stavy atď.), takže kapitalisti mali čoskoro v rukách všetko a robotníkom nezostalo nič. Takto sa zaviedol továrenský systém vo výrobe látok. – Keď už raz bol daný podnet na zavedenie strojov a továrenského systému, zakrátko sa tento systém začal požívať aj vo všetkých ostatných priemyselných odvetviach najmä v textilnom tlačiarstve, kníhtlačiarstve, hrnčiarstve a kovopriemysle. Práca sa čoraz viac rozdeľovala medzi jednotlivých robotníkov, takže robotník, ktorý predtým vykonával na nejakom výrobku celú prácu, teraz vykonával iba časť tejto práce. Táto deľba práce umožnila vyrábať výrobky rýchlejšie, a tým aj lacnejšie. Zredukovala činnosť každého robotníka na veľmi jednoduchý, každú chvíľu mechanicky opakovaný úkon, ktorý mohol stroj vykonať nielen rovnako dobre, ale ešte oveľa lepšie. A tak všetky tieto priemyselné odvetvia – práve tak ako pradiarstvo a tkáčstvo – rad-radom ovládla parná sila, stroje a továrenský systém. Tým sa však zároveň dostali úplne do rúk veľkých kapitalistov a robotníci prišli aj tu o posledný zvyšok samostatnosti. Postupne sa pod nadvládu továrenského systému dostávala stále viac nielen vlastná manufaktúra, ale aj remeslá, pretože veľkí kapitalisti aj tu vytláčali drobných majstrov tým, že zriaďovali veľké dielne, v ktorých sa ušetrili mnohé náklady a práca sa taktiež dala rozdeliť na mnoho úkonov. Tak sme teraz dospeli k tomu, že v civilizovaných krajinách sa takmer vo všetkých pracovných odvetviach pracuje továrenským systémom, že takmer vo všetkých pracovných odvetviach vytlačil veľký priemysel remeslo a manufaktúru. – V dôsledku toho doterajší stredný stav, najmä drobní remeselnícki majstri, čoraz väčšmi prichádzali na mizinu, bývalé postavenie robotníkov sa úplne zmenilo a vytvorili sa dve nové triedy, ktoré postupne pohlcujú všetky ostatné triedy. Sú to:
I. Trieda veľkých kapitalistov, ktorí sú vo všetkých civilizovaných krajinách už teraz takmer výlučnými vlastníkmi všetkých existenčných prostriedkov i surovín a prostriedkov (strojov, továrni) potrebných na výrobu existenčných prostriedkov. Je to trieda buržujov, čiže buržoázia.
II. Trieda úplne nemajetných, ktorí sú odkázaní predávať buržujom svoju prácu, aby za ňu získali existenčné prostriedky potrebné na živobytie. Táto trieda sa nazýva trieda proletárov, čiže proletariát.
Odpoveď: Práca je tovar ako každý iný a jej cena sa určuje presne podľa tých istých zákonov ako cena každého iného tovaru. Za nadvlády veľkého priemyslu alebo voľnej konkurencie, čo je – ako uvidíme – to isté, cena nejakého tovaru sa v priemere rovná vždy jeho výrobným nákladom. Cena práce sa teda tiež rovná výrobným nákladom práce. Výrobné náklady práce zasa predstavujú práve toľko existenčných prostriedkov, koľko je potrebné na to, aby si robotník mohol zachovať svoju práceschopnosť a aby robotnícka trieda nevymrela. Robotník teda nedostane za svoju prácu viac, než si vyžaduje tento účel; cena práce, čiže mzda, bude teda to najnižšie, t. j. minimum, ktoré je potrebné na živobytie. Keďže však obchody idú raz horšie, raz lepšie, dostane robotník raz viac, inokedy menej, práve tak ako továrnik dostáva za svoj tovar raz viac, inokedy menej. Lenže práve tak ako továrnik v čase dobrej alebo zlej hospodárskej situácie nedostáva v priemere ani viac, ani menej za svoj tovar, než sú jeho výrobné náklady, ani robotník nedostane v priemere ani viac, ani menej než práve toto minimum. Tento ekonomický zákon mzdy sa bude presadzovať tým neúprosnejšie, čím väčšmi sa bude veľký priemysel zmocňovať všetkých pracovných odvetví.
Odpoveď: Pracujúce triedy žili na rôznych vývinových stupňoch spoločnosti v rozmanitých pomeroch a mali rozdielne postavenie voči majetným a vládnúcim triedam. V staroveku boli pracujúci otrokmi majiteľov, ako sú ešte podnes v mnohých zaostalých krajinách a dokonca aj v južnej časti Spojených štátov. V stredoveku boli nevoľníkmi statkárskej šľachty, ako napríklad ešte teraz v Uhorsku, Poľsku a Rusku. V stredoveku a až do priemyselnej revolúcie žili okrem toho v mestách remeselnícki tovariši, ktorí pracovali v službách maloburžoáznych majstrov, a vývinom manufaktúry postupne vznikali aj manufaktúrni robotníci, ktorých zamestnávali už väčší kapitalisti.
Odpoveď: Otrok je predaný raz navždy; proletár sa musí predávať denne a každú hodinu. Jednotlivý otrok, ktorý je vlastníctvom jedného pána, má už preto, že je to v záujme tohto pána, zaistenú existenciu, i keď hocako biednu; jednotlivý proletár, ktorý je vlastníctvom vlastne celej buržoáznej triedy a ktorého práca sa kupuje len vtedy, keď ju niekto potrebuje, nemá zabezpečenú existenciu. Táto existencia je zabezpečená len proletárskej triede ako celku. Otrok stojí mimo konkurencie, proletár stojí v jej strede a pociťuje všetky jej výkyvy. Otroka považujú za vec, nie za člena občianskej spoločnosti; proletára uznávajú za osobu, za člena občianskej spoločnosti. Otrok teda môže mať lepšiu existenciu ako proletár, ale proletár je príslušníkom spoločnosti vyššieho vývinového stupňa, a preto stojí na vyššom stupni ako otrok. Otrok sa oslobodzuje tým, že zo všetkých súkromnovlastníckych vzťahov odstraňuje len vzťah otroctva, a tým sa stáva ešte len proletárom; proletár sa môže oslobodiť len tým, že zruší, súkromné vlastníctvo vôbec.
Odpoveď: Nevoľník má v držbe a užívaní výrobný prostriedok, kus pôdy, a musí za to odvádzať časť výnosu alebo prácu. Proletár pracuje výrobnými prostriedkami iného, na účet tohto iného a dostáva za to časť výnosu. Nevoľník odovzdáva, proletárovi odovzdávajú. Nevoľník má existenciu zabezpečenú, proletár nemá. Nevoľník stojí mimo konkurencie, proletár stojí uprostred nej. Nevoľník sa oslobodzuje tým, že utečie do mesta a stane sa tam remeselníkom, alebo tým, že namiesto práce a výrobkov dáva zemepánovi peniaze a stane sa slobodným árendátorom, alebo tým, že vyženie svojho feudálneho pána a sám sa stane vlastníkom; slovom oslobodzuje sa tým, že nejakým spôsobom vstupuje do triedy majetných a do konkurencie. Proletár sa oslobodí tým, že odstráni konkurenciu, súkromné vlastníctvo a všetky triedne rozdiely.
Odpoveď: Manufaktúrny robotník v šestnástom až osemnástom storočí vlastnil takmer všade ešte nejaký výrobný prostriedok, mal svoj tkáčsky stav, kolovraty pre svoju rodinu, kus poľa, ktoré vo voľnom čase obrábal. Proletár nič také nemá. Manufaktúrny robotník žije takmer vždy na vidieku a vo viac menej patriarchálnych vzťahoch so svojím zemepánom alebo zamestnávateľom: proletár žije väčšinou vo veľkých mestách a jeho vzťah k zamestnávateľovi je čisto peňažný. Manufaktúrny robotník, vytrhnutý veľkým priemyslom z jeho patriarchálnych vzťahov, stráca majetok, ktorý ešte mal, a až takto sa stáva proletárom.
11. otázka: Aké boli bezprostredné dôsledky priemyselnej revolúcie a rozdelenia spoločnosti na buržujov a proletárov?
Odpoveď: Po prvé, keďže strojová výroba neustále zlacňovala priemyselné výrobky, vo všetkých krajinách sveta sa úplne zničil starý systém manufaktúry, čiže priemyslu založenom na ručnej práci. Všetky polo barbarské krajiny, ktorých sa doteraz historický vývoj viac-menej nedotkol a ich priemysel doteraz spočíval na manufaktúre, boli tým násilne vytrhnuté zo svojej uzavretosti. Kupovali lacnejší tovar od Angličanov a nechali zahynúť vlastných manufaktúrnych robotníkov. Krajiny, ktoré po tisícročia neurobili nijaký pokrok, ako napríklad India, takto sa skrz naskrz zrevolucionizovali, a dokonca Čína kráča teraz v ústrety revolúcii. Došlo ta tak ďaleko, že nejaký nový stroj, ktorý sa dnes vynájde v Anglicku, za jeden rok pripraví v Číne milióny robotníkov o chlieb. Takto spojil veľký priemysel všetky národy na zemi, zlúčil všetky malé miestne trhy vo svetový trh, pripravil všade pôdu pre civilizáciu a pokrok a dosiahol to, že všetko čo sa deje v civilizovaných krajinách, musí spätne pôsobiť na všetky ostatné krajiny. Takže ak sa teraz robotníci v Anglicku alebo Francúzsku oslobodia, vo všetkých ostatných krajinách nevyhnutne dôjde k revolúciám, ktoré skôr či neskôr oslobodia aj tamojších robotníkov.
Po druhé, priemyselná revolúcia spôsobila, že všade, kde veľký priemysel nastúpil na miesto manufaktúry, bohatstvo a moc buržoázie nesmierne vzrástli a stala sa tak prvou triedou v krajine. To malo za následok, že všade, kde sa tak stalo, dostala buržoázia do rúk politickú moc a vytlačila doterajšie vládnúce triedy, aristokraciu, cechových mešťanov a predstaviteľa obidvoch – absolutistickú monarchiu. Buržoázia zničila moc aristokracie, šľachty, tým, že zrušila majoráty čiže nepredajnosť pozemkového vlastníctva a všetky výsady šľachty. Zničila moc cechových mešťanov zrušením všetkých cechov a remeselníckych privilégií. Nahradila obidve voľnou konkurenciou, t. j. takými spoločenskými pomermi, v akých má každý právo zaoberať sa hociktorým priemyselným odvetvím, pričom nič mu v tom nemôže brániť okrem nedostatku potrebného kapitálu. Zavedenie voľnej konkurencie sa teda rovná verejnému vyvlastneniu, že odteraz sú si členovia spoločnosti nerovní už len potiaľ, pokiaľ sú nerovné ich kapitály, že kapitál sa stál rozhodujúcou mocou, a preto kapitalisti, buržuji, sa stali prvou triedou spoločnosti. Voľná konkurencia je však pre začiatok veľkého priemyslu nevyhnutná, pretože sú to jediné spoločenské pomery, v ktorých sa môže vzmáhať veľký priemysel. Buržoázia, keď takto zničila spoločenskú moc šľachty a cechových mešťanov, zničila aj ich politickú moc. Tak ako sa v spoločnosti vyšvihla do postavenia prvej triedy, vyhlásila sa aj politicky za prvú triedu. Dosiahla to zavedením zastupiteľského systému, ktorý spočíva na rovnosti občanov pred zákonom, na legálnom uznaní voľnej konkurencie, a ktorý sa udomácnil v európskych krajinách vo forme konštitučnej monarchie. V týchto konštitučných monarchiách majú právo voliť iba tí, čo vlastnia určitý kapitál, teda len buržuji; títo buržoázni voliči volia poslancov a títo buržoázny poslanci volia buržoáznu vládu využívajúc právo odoprieť platenie daní.
Po tretie, priemyselná revolúcia rozvíjala všade proletariát v takej istej miere, ako rozvíjala buržoáziu. Úmerne s rastom bohatstva buržujov rástol počet proletárov. Keďže proletárov môže zamestnávať iba kapitál a kapitál sa rozmnožuje len vtedy, ak dáva prácu robotníkom, pribúda proletariát úmerne tomu, ako pribúda kapitálu. Priemyselná revolúcia zároveň sústreďuje buržujov, ako aj proletárov vo veľkých mestách, kde sú najvýhodnejšie podmienky pre priemyselné podnikanie, a toto sústredenie veľkých más na jednom mieste dáva proletárom vedomie vlastnej sily. Ďalej, čím viac sa priemyselná revolúcia rozvíja, čím viac je nových strojov, ktoré vytláčajú ručnú prácu, tým viac stláča veľký priemysel mzdy – ako sme už povedali – na minimum, takže postavenie proletariátu je čoraz neznesiteľnejšie. A tak, jednak vzrastajúcou nespokojnosťou, jednak rastúcou mocou proletariátu, pripravuje priemyselná revolúcia spoločenskú revolúciu, ktorú uskutoční proletariát.
12. otázka: Aké boli ďalšie dôsledky priemyselnej revolúcie?
Odpoveď: Parným strojom a ostatnými strojmi vytvoril veľký priemysel prostriedky, ktorými možno za krátky čas a pri malých nákladoch donekonečna rozširovať priemyselnú výrobu. Voľná konkurencia, ktorá z tohto veľkého priemyslu nevyhnutne vyplýva, nadobudla pri takejto ľahkosti výroby veľmi skoro neobyčajne prudký charakter; mnoho kapitalistov sa vrhlo na priemysel a zakrátko sa vyrábalo viac, než sa mohlo spotrebovať. Následkom toho vyrobené tovary nešli na odbyt a nastala takzvaná obchodná kríza. Továrne museli zastaviť výrobu, továrnici zbankrotovali a robotníci prišli o chlieb. Všade nastala veľká bieda. Po nejakom čase sa nadbytočné výrobky predali, továrne začali znovu pracovať, mzdy stúpali a pozvoľna šli obchody zasa lepšie než kedykoľvek predtým. Onedlho sa však opäť vyrobilo priveľa tovaru a došlo k novej kríze, ktorá prebiehala presne tak ako predchádzajúca. A tak sa od začiatku tohto storočia pomery v priemysle vyznačujú neustálym striedaním období prosperity a období krízy. Takmer pravidelne došlo každých päť až sedem rokov k takejto kríze, ktorá vždy spôsobila úžasnú biedu robotníkov, všeobecnú revolučnú náladu a znamenala veľké nebezpečenstvo pre jestvujúce pomery vôbec.
Odpoveď: Po prvé: Že veľký priemysel, hoci v prvom období svojho vývinu sám vytvoril voľnú konkurenciu, teraz jednako len prerástol hranice voľnej konkurencie; že konkurencia a vôbec podnikanie jednotlivcov v priemyselnej výrobe sa stali pre veľký priemysel okovami, ktoré musí rozbiť a aj rozbije; že kým veľký priemysel bude vyrábať terajším spôsobom, môže sa udržať iba za cenu toho, že každých sedem rokov sa opakuje všeobecný zmätok, ktorý zakaždým ohrozuje celú civilizáciu a vrhá do biedy nielen proletárov, ale privádza na mizinu aj mnohých buržujov; že je teda nevyhnutné buď sa veľkého priemyslu úplne vzdať, čo je absolútne nemožné, alebo že veľký priemysel nevyhnutne vyžaduje celkom novú organizáciu spoločnosti, v ktorej priemyselnú výrobu už nebudú usmerňovať jednotlivci, vzájomne si konkurujúci, ale celá spoločnosť, a to podľa pevného plánu a podľa potrieb všetkých.
Po druhé: Že veľký priemysel a rozširovanie výroby donekonečna, pre ktoré dáva podmienky, umožnia také spoločenské pomery, v ktorých sa zo všetkých životných potrieb vyrába toľko, že každý člen spoločnosti bude vďaka tomu schopný všetky svoje sily a vlohy úplne slobodne rozvíjať a uplatňovať. Takže teda práve tá vlastnosť veľkého priemyslu, ktorá v dnešnej spoločnosti spôsobuje všetku biedu a všetky obchodné krízy, je práve tou vlastnosťou, ktorá pri inej spoločenskej organizácii odstráni práve túto biedu a tieto neblahé výkyvy. Je preto úplne jasne dokázané:
1. že odteraz treba všetky tieto zlá pripisovať jedine spoločenskému zriadeniu, ktoré už nevyhovuje pomerom, a
2. že jestvujú prostriedky, aby sa tieto zlá novým spoločenským zriadením úplne odstránili.
14. otázka: Aké bude musieť byť toto nové spoločenské zriadenie?
Odpoveď: Predovšetkým bude musieť podnikanie v priemysle a vo všetkých výrobných odvetviach vôbec zobrať z rúk jednotlivcov, ktorí si navzájom konkurujú, a všetky tieto výrobné odvetvia dať do rúk celej spoločnosti, t. j. vyrábať na spoločný účet, podľa spoločného plánu a za účasti všetkých členov spoločnosti. Nové spoločenské zriadenie teda odstráni konkurenciu a nahradí ju združovaním. Keďže priemyselné podnikanie jednotlivcov nevyhnutne viedlo k súkromnému vlastníctvu a konkurencia nie je nič iné ako spôsob priemyselného podnikania jednotlivých súkromných vlastníkov, nemožno súkromné vlastníctvo oddeliť od priemyselného podnikania jednotlivcov a od konkurencie. Súkromné vlastníctvo treba teda tiež zrušiť a na jeho miesto nastúpi spoločné používanie všetkých výrobných prostriedkov a rozdeľovanie všetkých výrobkov podľa spoločnej dohody, čiže takzvané majetkové spoločenstvo. Zrušenie súkromného vlastníctva je dokonca najstručnejším a najvýstižnejším zhrnutím prestavby celého spoločenského zriadenia, ktorá nevyhnutne vyplýva z vývinu priemyslu, a komunisti to preto oprávnene zdôrazňujú ako hlavnú požiadavku.
Odpoveď: Nie. Každá zmena v spoločenskom zriadení, každý prevrat vo vlastníckych vzťahoch bol nevyhnutným dôsledkom vytvorenia nových výrobných síl, ktoré sa už nechceli podrobiť starým vlastníckym vzťahom. Tak vzniklo i súkromné vlastníctvo. Pretože súkromné vlastníctvo nejestvovalo odjakživa, až keď sa koncom stredoveku zaviedol formou manufaktúry nový spôsob výroby, ktorý nebolo možné podriadiť vtedajšiemu feudálnemu a cechovému vlastníctvu, vtedy táto manufaktúra, ktorá prerástla rámec starých vlastníckych vzťahov, vytvorila novú formu vlastníctva, súkromné vlastníctvo. Lenže pre manufaktúru a pre prvý vývinový stupeň veľkého priemyslu nebola možná iná forma vlastníctva ako súkromné vlastníctvo, iné spoločenské zriadenie ako zriadenie založené na súkromnom vlastníctve. Kým nemožno vyrábať toľko, aby to nielen stačilo pre všetkých, ale aby ešte aj zostal prebytok výrobkov na rozmnoženie spoločenského kapitálu a na ďalšie rozvíjanie výrobných síl, dovtedy bude stále jestvovať vládnúca trieda, ktorá disponuje výrobnými silami spoločnosti, a chudobná, utláčaná trieda. Aké sú tieto triedy, to závisí od vývinového stupňa výroby. V stredoveku, závislom od poľnohospodárstva, máme zemepána a nevoľníka, v mestách neskoršieho stredoveku vidíme cechového majstra, tovariša a nádenníka, sedemnáste storočie má majiteľa manufaktúry a manufaktúrneho robotníka, devätnáste storočie veľkého továrnika a proletára. Je jasné, že doposiaľ neboli výrobné sily natoľko rozvinuté, aby sa dalo vyrábať dosť pre všetkých, a že sa súkromné vlastníctvo stalo pre tieto výrobné sily putom, prekážkou. No teraz, keď sa v dôsledku vývinu veľkého priemyslu, po prvé, vytvorili v nevídanej miere kapitály a výrobné sily a jestvujú prostriedky, ktorými možno tieto výrobné sily za krátky čas rozmnožiť do nekonečna; po druhé, keď sú tieto výrobné sily sústredené v rukách malého počtu buržujov, zatiaľ čo veľké masy ľudu sa čoraz väčšmi proletarizujú a ich postavenie je tým horšie a biednejšie, čím viac sa bohatstvo buržujov rozmnožuje; po tretie, keď tieto mohutné a ľahko znásobiteľné sily natoľko prerástli súkromnému vlastníctvu a buržujom cez hlavu, že každú chvíľu vyvolávajú otrasy v spoločenskom poriadku, až teraz sa stalo zrušenie súkromného vlastníctva nielen možným, ale dokonca bezpodmienečne nevyhnutným.
16. otázka: Možno súkromné vlastníctvo zrušiť pokojnou cestou?
Odpoveď: Bolo by žiadúce, aby sa to dalo uskutočniť, a komunisti by boli iste poslední, ktorí by sa tomu vzopreli. Komunisti veľmi dobre vedia, že všetky sprisahania nielenže neprinášajú úžitok, ale sú dokonca škodlivé. Vedia príliš dobre, že revolúcie sa nerobia úmyselne a svojvoľne, ale že vždy a všade boli nevyhnutným dôsledkom okolností, ktoré sú od vôle a vedomia jednotlivých strán a celých tried úplne nezávislé. Vidia však aj to, že vývoj proletariátu je takmer vo všetkých civilizovaných krajinách násilne potlačovaný a že odporcovia komunistov sa takto vlastne všemožne usilujú vyvolať revolúciu. Ak by týmto spôsobom nakoniec vohnali utláčaný proletariát do revolúcie, my komunisti budeme vec proletárov práve tak brániť činmi, ako ju teraz bránime slovami.
17. otázka: Bude možné odstrániť súkromné vlastníctvo odrazu?
Odpoveď: Nie, práve tak ako nemožno už jestvujúce výrobné sily odrazu natoľko znásobiť, ako to vyžaduje vytvorenie spoločenstva. Revolúcia proletariátu, ku ktorej veľmi pravdepodobne dôjde, bude teda môcť len postupne prebudovať terajšiu spoločnosť a odstrániť súkromné vlastníctvo až po vytvorení potrebného množstva výrobných prostriedkov.
18. otázka: Aký bude vývin tejto revolúcie?
Odpoveď: Nastolí predovšetkým demokratické štátne zriadenie, a tým priamo či nepriamo politickú moc proletariátu. V Anglicku, kde proletári už teraz tvoria väčšinu, to bude priamo. Nepriamo vo Francúzsku a v Nemecku, kde väčšinu národa tvoria nielen proletári, ale aj drobní roľníci a malobužuji, ktorí sú ešte len na prechode k proletariátu a vo všetkých svojich politických záujmoch čoraz väčšmi závisia od proletariátu, a preto sa čoskoro budú musieť podriadiť požiadavkám proletariátu. To si asi vyžiada ďalší boj, ktorý sa však môže skončiť jedine víťazstvom proletariátu.
Demokracia by nijako neprospela proletariátu, keby sa ihneď nepoužila ako prostriedok na presadenie ďalších opatrení, namierených priamo proti súkromnému vlastníctvu a zabezpečujúcich existenciu proletariátu. Najdôležitejšie opatrenia, ktoré sa už teraz javia ako nevyhnutný dôsledok jestvujúcich pomerov, sú tieto:
1. Obmedzenie súkromného vlastníctva progresívnymi daňami, vysokými dedičskými daňami, zrušením dedenia v bočnej línii (bratia, synovci atď.), nútenými pôžičkami atď.
2. Postupné vyvlastňovanie pozemkových vlastníkov, továrnikov, majiteľov železníc a lodeníc, jednak konkurenciou štátneho priemyslu, jednak priamo za odškodnenie v asignátoch.
3. Konfiškácia majetku všetkých emigrantov a tých, čo sa vzbúrili proti väčšine ľudu.
4. Organizovanie práce, alebo zamestnávanie proletárov na štátnych majetkoch, v továrňach a dielňach, čim sa odstráni konkurencia medzi robotníkmi a továrnici, kým ešte jestvujú, budú nútení platiť tie isté zvýšenie mzdy ako štát.
5. Rovnaká pracovná povinnosť všetkých členov spoločnosti až do úplného zrušenia súkromného vlastníctva. Vytvorenie priemyselných armád, najmä pre poľnohospodárstvo.
6. Sústredenie úverníctva a peňažníctva do rúk štátu prostredníctvom národnej banky so štátnym kapitálom a zrušenie všetkých súkromných bánk a bankárov.
7. Rozmnoženie národných továrni, dielní, železníc a lodí, zúrodnenie všetkej pôdy a zlepšenie už zúrodnených pozemkov, a to úmerne s rozmnožením kapitálov a robotníkov, ktorých má národ k dispozícii.
8. Výchova všetkých detí od tej chvíle, keď už nepotrebujú počiatočnú materskú opateru, v štátnych ústavoch a na štátne trovy. Spojenie výchovy s výrobou.
9. Vybudovanie veľkých palácov na národných majetkoch ako spoločne bydliska pre kolektívy občanov, ktorí budú pracovať tak v priemysle, ako aj v poľnohospodárstve; tieto sídliská spájajú v sebe výhody mestského aj dedinského života, ale bez jednostranností a nevýhod obidvoch spôsobov života.
10. Zbúranie všetkých nezdravých a nevyhovujúco postavených obytných domov a mestských štvrtí.
11. Rovnaké dedičské právo pre nemanželské deti ako pre manželské.
12. Sústredenie všetkej dopravy v rukách národa. Prirodzene, všetky tieto opatrenia sa nedajú uskutočniť naraz. Ale jedno opatrenie zakaždým vyvolá ďalšie. Po prvom radikálnom útoku na súkromné vlastníctvo bude proletariát nútený postupovať stále ďalej, v čoraz väčšej miere sústreďovať rukách štátu všetok kapitál, všetko poľnohospodárstvo, všetok priemysel, všetku dopravu, všetku výmenu. K tomu smerujú všetky tieto opatrenia, pričom budú uskutočniteľné a rozvinú svoje centralizujúce dôsledky presne v takej miere, v akej proletariát svojou prácou znásobí sily krajiny. Napokon, až všetok kapitál, všetka výroba a všetka výmena sa sústredia v rukách národa, zanikne súkromné vlastníctvo samo od seba, peniaze sa stanu zbytočné, výroba sa tak rozšíri a ľudia sa tak zmenia, že môžu zaniknúť aj posledné formy stykov starej spoločnosti.
19. otázka: Môže táto revolúcia prebiehať len v jednej jedinej krajine?
Odpoveď: Nie. Veľký priemysel už tým, že vytvoril svetový trh, spojil všetky národy sveta, najmä civilizované, v takej miere, že každý jednotlivý národ je závislí od toho, čo sa deje u druhého národa. Ďalej veľký priemysel natoľko vyrovnal spoločenský vývoj vo všetkých civilizovaných krajinách, že sa vo všetkých týchto krajinách stali z buržoázie a proletariátu dve rozhodujúce triedy spoločnosti a boj medzi nimi sa stal hlavným bojom dňa. Preto komunistická revolúcia nebude len národná, ale dôjde k nej súčasne vo všetkých civilizovaných krajinách, t. j. aspoň v Anglicku, Amerike, vo Francúzsku a v Nemecku. V každej z týchto krajín sa revolúcia rozvinie rýchlejšie alebo pomalšie podľa vyspelosti priemyslu, veľkosti bohatstva a množstva výrobných síl tej ktorej krajiny. V Nemecku ju preto možno uskutočniť najpomalšie a najťažšie, v Anglicku najrýchlejšie a najľahšie. Bude mať značný vplyv na ostatné krajiny sveta, úplne pozmení ich doterajší spôsob vývoja a veľmi ho urýchli. Je to univerzálna revolúcia, a preto jej pole bude tiež univerzálne.
20. otázka: Aké budú následky konečného odstránenia súkromného vlastníctva?
Odpoveď: Tým, že spoločnosť vezme z rúk súkromných kapitalistov používanie všetkých výrobných síl a dopravných prostriedkov, ako aj výmenu a rozdeľovanie výrobkov, a bude ich spravovať podľa plánu vychádzajúceho z daných prostriedkov a potrieb celej spoločnosti, odstránia sa v prvom rade všetky zlé následky, ktoré sú teraz ešte spojené s priemyselnou veľkovýrobou. Nebudú krízy; rozšírená výroba, ktorá je pre terajšie spoločenské zriadenie nadvýrobou, a tak závažnou príčinou biedy, nebude potom ani stačiť a bude ju treba ešte ďalej rozšíriť. Nadvýroba nezapríčiní biedu, naopak, zabezpečí uspokojovanie najnaliehavejších potrieb spoločnosti, ale všetkých potrieb, vytvorí nové potreby a zároveň aj prostriedky na ich uspokojovanie. Bude podmienkou a podnetom k ďalším pokrokom, dosiahne tieto pokroky bez toho, aby spôsobila – ako doteraz vždy – zmätok v spoločenskom poriadku. Veľký priemysel, oslobodený od tlaku súkromného vlastníctva, rozvinie sa do takých rozmerov, v porovnaní s ktorým sa jeho terajší rozsah bude javiť práve tak nepatrný ako manufaktúra v porovnaní s veľkým priemyslom našich čias. Tento rozvoj priemyslu prinesie spoločnosti dostatočné množstvo výrobkov na uspokojenie potrieb všetkých. Takisto poľnohospodárstvo, ktorému doteraz bráni tlak súkromného vlastníctva a rozdrobenosť pôdy, aby si osvojilo už dosiahnuté zlepšenia a výsledky vedeckého rozvoja, znamená nevídaný rozmach a poskytne spoločnosti úplne postačujúce množstvo výrobkov. Spoločnosť bude týmto spôsobom vyrábať dosť výrobkov, aby vedela rozdeľovanie zariadiť tak, že sa uspokoja potreby všetkých členov. Rozdelenie spoločnosti na rôzne, proti sebe stojace triedy bude zbytočné. A nielen zbytočné, ale dokonca nezlučiteľné s novým spoločenským zriadením. Triedy vznikli z deľby práce a doterajší spôsob deľby práce úplne zanikne. Keďže mechanické a chemické pomôcky samy osebe nestačia pozdvihnúť priemyselnú a poľnohospodársku výrobu na spomenutú úroveň, aj schopnosti ľudí, ktorí narábajú týmito prostriedkami, musia byť primerane rozvinuté. Práve tak ako roľníci a manufaktúrni robotníci v minulom storočí úplne zmenili svoj spôsob života a stali sa z nich celkom iní ľudia, keď sa dostali do víru veľkého priemyslu, práve tak bude kolektívna výroba uskutočňovaná celou spoločnosťou a z toho vyplývajúci nový rozvoj výroby bude potrebovať úplne iných ľudí a aj ich vytvorí. Spoločnú výrobu nemôžu uskutočňovať ľudia, ako sú dnešní, z ktorých každý je podriadený jednému výrobnému odvetviu, je k nemu pripútaný, je ním vykorisťovaný, z ktorých každý rozvinul iba jednu svoju vlohu na úkor všetkých ostatných a pozná len jedno odvetvie alebo len vetvu odvetvia celkovej výroby. Dnešný priemysel potrebuje takýchto ľudí čoraz menej. Priemysel spravovaný kolektívne a plánovito celou spoločnosťou priam predpokladá ľudí, ktorých vlohy sú všestranne rozvinuté, ktorí sú schopní získať prehľad nad celým systémom výroby. Deľba práce, ktorú už teraz podkopali stroje a ktorá z jedného človeka robí roľníka, z druhého obuvníka, z tretieho továrenského robotníka, zo štvrtého burzového špekulanta, teda úplne zmizne. Výchova umožní mladým ľuďom oboznámiť sa rýchlo s celým systémom výroby, prejsť rad-radom z jedného výrobného odvetvia do druhého, podľa toho, ako ich k tomu vedú potreby spoločnosti alebo ich vlastné sklony. Výchova ich teda pozbaví charakteru jednostrannosti, ktorý terajšia deľba práce vtláča každému jednotlivcovi. Komunisticky organizovaná spoločnosť dá takto svojím členom príležitosť, aby svoje všestranne rozvinuté vlohy všestranne uplatňovali. Tým však nevyhnutne zmiznú aj rozličné triedy. Komunisticky organizovaná spoločnosť je teda jednak nezlučiteľná s jestvovaním tried, jednak samo vytvorenie tejto spoločnosti poskytne prostriedky na odstránenie triednych rozdielov.
Z toho vyplýva, že zmizne tiež protiklad medzi mestom a dedinou. Vykonávanie prác v poľnohospodárstve a priemysle tými istými ľuďmi namiesto dvoma rôznymi triedami je už z celkom materiálnych príčin nevyhnutnou podmienkou komunistického združovania. Roztrúsenosť poľnohospodárskeho obyvateľstva na vidieku popri koncentrácii priemyselného obyvateľstva vo veľkých mestách je stav, ktorý vyhovuje už iba nevyvinutému poľnohospodárstvu a priemyslu; je to prekážka akéhokoľvek ďalšieho vývoja, ktorá sa už teraz stáva veľmi citeľnou.
Všeobecné združovanie všetkých členov spoločnosti na spoločné a plánovité využívanie výrobných síl, rozšírenie výroby do takej miery, že uspokojí potreby všetkých, koniec stavu, keď sa potreby jedných uspokojujú na úkor druhých, úplné odstránenie tried a triednych protikladov, všestranné rozvíjanie schopností všetkých členov spoločnosti odstránením doterajšej deľby práce, priemyselnou výchovou, striedaním činností, účasťou všetkých na užívaní statkov vytvorených všetkými, splynutie mesta a dediny – to sú hlavné výsledky odstránenia súkromného vlastníctva.
21. otázka: Aký vplyv bude mať komunistické spoločenské zriadenie na rodinu?
Odpoveď : Jeho zásluhou sa stane vzťah medzi obidvoma pohlaviami čisto súkromným vzťahom, ktorý sa týka len zúčastnených osôb a do ktorého sa spoločnosť nemá čo miešať. Dokáže to, lebo odstráni súkromné vlastníctvo a deti bude vychovávať kolektívne, čím zničí obidve základne doterajšieho manželstva, podmienené súkromným vlastníctvom, totiž závislosť ženy od muža a závislosť detí od rodičov. V tom je aj odpoveď na horekovanie moralistických filistrov nad tým, že ženy budú v komunizme spoločné. Spoločenstvo žien je vzťah, ktorý je vlastný buržoáznej spoločnosti a je dnes úplne realizovaný v prostitúcii. Prostitúcia má však svoj základ v súkromnom vlastníctve a s ním aj zanikne. Komunistická organizácia teda nielenže nezavedie spoločenstvo žien, ale naopak, odstráni ho.
22. otázka: Aký postoj zaujme komunistická organizácia k jestvujúcim národnostiam?
- ostáva.(91)
- ostáva.
Odpoveď: Takzvaní socialisti sa delia na tri triedy.
Prvá trieda sa skladá z prívržencov feudálnej a patriarchálnej spoločnosti, ktorú zničil a ešte denne ničí veľký priemysel, svetový obchod a nimi vytvorená buržoázna spoločnosť. Táto trieda vyvodzuje z nešvárov terajšej spoločnosti záver, že treba obnoviť feudálnu a patriarchálnu spoločnosť, lebo v nej neboli takéto nešváry. Všetky jej návrhy smerujú priamo či nepriamo k tomuto cieľu. Komunisti však jednako budú stále energicky útočiť na túto triedu reakčných socialistov, hoci predstiera súcit a roní horúce slzy nad biedou proletariátu, pretože
1. sa usiluje o niečo úplne nemožné,
2. sa snaží obnoviť nadvládu aristokracie, cechových majstrov a majiteľov manufaktúr s ich družinou absolútnych či feudálnych kráľov, úradníkov, vojakov a farárov; obnoviť spoločnosť, ktorá síce nepoznala neporiadky terajšej spoločnosti, zato však mala aspoň toľko iných nedostatkov a neposkytovala ani výhľady na oslobodenie utláčaných robotníkov komunistickou organizáciou,
3. zakaždým, keď sa proletariát stane revolučným a komunistickým, prezrádza svoje skutočné zámery a hneď sa spája s buržoáziou proti proletárom.
Druha trieda sa skladá z prívržencov terajšej spoločnosti, u ktorých nedostatky, nevyhnutne vyplývajúce z dnešnej spoločnosti, vyvolali obavy o jej ďalšiu existenciu. Usilujú sa preto zachovať terajšiu spoločnosť, ale odstrániť s ňou spojené nedostatky. V záujme toho jedni navrhujú púhe dobročinné opatrenia, druhí veľkolepé reformné systémy, ktorými pod zámienkou znovu organizovania spoločnosti chcú zachovať základy terajšej spoločnosti, a tým, aj terajšiu spoločnosť. Aj proti týmto buržoáznym socialistom budú musieť komunisti stále bojovať, pretože pomáhajú nepriateľom komunistov a bránia práve tú spoločnosť, ktorú chcú komunisti zvrhnúť.
Napokon tretia trieda sa skladá z demokratických socialistov, ktorí chcú tak ako komunisti uskutočniť časť opatrení, uvedených v (18.) otázke, nie však ako prostriedok prechodu ku komunizmu, ale ako opatrenia, ktoré stačia na odstránenie biedy, ako aj nedostatkov terajšej spoločnosti. Týmito demokratickými socialistami sú alebo proletári, ktorí si v dostatočnej miere ešte neujasnili podmienky oslobodenia svojej triedy, alebo predstavitelia maloburžoázie, triedy, ktorá až do vydobytia demokracie a z nej plynúcich socialistických opatrení má v nejednom ohľade tie isté záujmy ako proletári. Komunisti sa preto budú musieť vo chvíľach akcie s týmito demokratickými socialistami dorozumieť a vôbec podľa možnosti robiť s nimi dočasne spoločnú politiku, pokiaľ títo socialisti nevstúpia do služieb vládnucej buržoázie a nezaútočia na komunistov. Je jasné, že tento spoločný postup nevylučuje diskusiu o diferenciách, ktoré sú medzi nimi.
25. otázka: Aký je vzťah komunistov k ostatným politickým stranám našich čias?
Odpoveď: Tento vzťah je v jednotlivých krajinách rôzny. – V Anglicku, vo Francúzsku a v Belgicku, kde vládne buržoázia, majú komunisti zatiaľ ešte spoločné záujmy s rozličnými demokratickými stranami, a to tým viac, čím väčšmi sa demokrati blížia k cieľu komunistov tým, že teraz všade presadzujú socialistické opatrenia, t. j. čím zreteľnejšie a jednoznačnejšie zastupujú záujmy proletariátu a čím viac sa opierajú o proletariát. V Anglicku napríklad sú chartisti, regrutujúci sa z robotníkov, komunistom oveľa bližší ako demokratickí maloburžuji alebo takzvaní radikáli.
V Amerike, kde majú demokratickú ústavu, budú musieť komunisti držať so stranou, ktorá chce túto ústavu obrátiť proti buržoázii a použiť ju v záujme proletariátu, t. j. so zástancami národnej pozemkovej reformy.
Vo Švajčiarsku sú radikáli, aj keď doteraz tvoria ešte veľmi rôznorodú stranu, predsa len jediní, s ktorými môžu komunisti spolupracovať, a z týchto radikálov sú zasa waadtlandskí a ženevskí najvyspelejší.
Napokon v Nemecku ešte nedošlo k rozhodujúcemu boju medzi buržoáziou a absolutistickou monarchiou. Keďže však komunisti nemôžu so svojím rozhodujúcim bojom proti buržoázii počítať skôr, než bude buržoázia vládnuť, je záujmom komunistov dopomôcť buržoázii čo najskôr k vláde, aby ju mohli čím skôr zasa zvrhnúť. Komunisti musia teda voči vládam vždy podporovať liberálnu buržoáziu a vyvarovať sa len toho, aby neupadli do sebaklamu buržujov alebo neuverili ich zvodným uisteniam o blahodarných následkoch, ktoré by malo víťazstvo buržoázie pre proletariát. Jedine výhody, ktoré budú mať komunisti z víťazstva buržoázie, sú tieto: 1. rozličné ústupky, ktoré uľahčia komunistom obhajobu, prediskutovanie a rozširovanie ich zásad, a tým zjednotenie proletariátu do pevne zomknutej, na boj pripravenej a organizovanej triedy; a 2. istota, že deň, keď padnú absolutistické vlády, začne sa boj medzi buržujmi a proletármi. Od toho dňa bude stranícka politika komunistov tá istá ako v krajinách, kde buržoázia vládne už teraz.
Napísané od konca októbra do novembra 1847.
K. Marx – F. Engels, Werke, Bd. 4, S. 363-380.