Avantgarda č. 18 - Editorial

  Pripomenuli sme si 60. výročie od udalostí Víťazného februára. 60. rokov od udalostí, ktoré po prvý krát v dejinách Českého a Slovenského národa priniesli politickú moc do rúk proletariátu. Žiaľ len na malú chvíľu, ale o to významnejšie poučenie nám preto dnes tieto udalosti poskytujú.
  Treba podotknúť, že to bol ukážkový príklad revolučného prevratu, ukážkový príklad rozbitia buržoáznej štátnej mašinérie, prostredníctvom diktatúry proletariátu. Bol to ukážkový príklad organizovanosti ľudových más po dlhodobých prípravách, po dlhodobom získavaní si más a pôsobení medzi masami a využitie objektívnych i subjektívnych okolností, keď buržoázia už nebola schopná žiť podľa starých poriadkov a proletariát už podľa týchto poriadkov žiť nechcel.
  Za toto všetko „gottwaldovcom“ – boľševikom treba zatlieskať. Marx-leninisti to urobili doslova ukážkovo. Najmä, keď si uvedomíme, že buržoázia sa za žiadnych okolností nechcela vzdať moci a podriadiť proletariátu dobrovoľne, ale stavala sa na zúfalo nenávistný, zákerný a nesmierne tuhý odpor. Víťazný február bolo možno uskutočniť iba vďaka niekoľkoročnej predchádzajúcej boľševizácii, proletarizácii komunistickej strany, vďaka objektívnemu pôsobeniu medzi masami a ich politickou aktivizáciou na úrovni hospodárskej, politickej a ideologickej. Známe je heslo „Čelom k masám!“. Dôležité predpolie bolo vytvorené i na základe výsledkov druhej svetovej vojny a vďaka existencii prvého socialistickéhoštátu – Sovietskeho zväzu, kde československý, ale vo všeobecnosti medzinárodný proletariát, nachádzal oporu a i vďaka tomu bola vtedajšia pozícia československej buržoázie otrasená.
  Dnes, obviňujú nás z „masového teroru“, „justičných vrážd“, „vykonštruovaných procesov“ atď. atď., ale bola to práve buržoázia, ktorá vždy používala násilie na potlačenie revolúcií, uchyľovala sa k násilnému odporu /inak to ani byť nemohlo, byť nemôže a ani nebude.../, ide predsa o jej vlastnú existenciu, o jej prežitie, či odstránenie ako triedy.
  Buržoázia má na potláčanie proletariátu celú svoju buržoáznu štátnu mašinériu – ozbrojené zložky, políciu, armádu, justíciu, správu väzníc, jednotlivé buržoázne zákony, celú úradnícku obec atď. atď. Nikdy v minulosti proti proletariátu túto mašinériu neváhala použiť a určite ani v budúcnosti váhať nebude. Spomeňme si na stovky mŕtvych, ranených proletárov do ktorých buržoázia pri ich hladových pochodoch, štrajkoch chladnokrvne strieľala – taká je skutočná, pravá tvár „humanisticky“ sa tváriacej buržoázie a tvrdiť niečo iné, znamená zavádzať proletársku triedu. Napokon: „Utláčaná trieda, ktorá sa nesnaží o to, aby sa naučila zaobchádzať so zbraňami a mať zbrane, takáto utláčaná trieda by si nezaslúžila nič iné, iba to, aby sa s ňou nakladalo ako s otrokmi. Nemôžeme predsa, ak sa nechceme stať buržoáznymi pacifistami alebo oportunistami, zabudnúť, že žijeme v triednej spoločnosti že niet a ani nemôže byť z nej nijakého iného východiska okrem triedneho boja. V každej triednej spoločnosti – či sa už zakladá na otroctve, nevoľníctve alebo ako teraz na námezdnej práci – je utlačujúca trieda ozbrojená. Nie len terajšie stále vojsko, ale aj terajšia milícia, dokonca v najdemokratickejších buržoáznych republikách, napríklad vo Švajčiarsku, je zbraňou buržoázie proti proletariátu. Toto je taká základná pravda, že sa sotva treba s ňou nejako zvlášť treba zaoberať. Stačí pripomenúť, ako sa vo všetkých kapitalistických krajinách používa vojsko proti štrajkujúcim. Ozbrojenie buržoázie proti proletariátu je jedným z najzávažnejších, najzákladnejších a najdôležitejších faktov súčasnej kapitalistickej spoločnosti. A za takejto skutočnosti revolučným sociálnym demokratom navrhujú, aby vytýčili „požiadavku“ odzbrojenia! Toto sa rovná úplnému upusteniu od stanoviska triedneho boja, zrieknutiu sa každej myšlienky na revolúciu. Našim heslom musí byť: ozbrojenie proletariátu, aby mohol poraziť, vyvlastniť a odzbrojiť buržoáziu. Toto je jedine možná taktika revolučnej triedy, taktika, ktorá vyplýva z celého objektívneho vývinu kapitalistického militarizmu a ktorá je diktovaná týmto vývinom. Len potom, keď proletariát odzbrojí buržoáziu, môže bez toho, že by zradil svoju svetodejinnú úlohu odhodiť do starého železa všetky zbrane. A proletariát to určite i spraví, ale iba vtedy, a nikdy nie skôr. A „Iba potom budú vojny nemožné, keď buržoáziu zvrhneme, definitívne porazíme a vyvlastníme na celom svete, a nie len v jednej krajine. Aj z vedeckého stanoviska bude úplne nesprávne a úplne nerevolučné, ak budeme obchádzať alebo zastierať práve to najdôležitejšie: potlačenie odporu buržoázie je najťažšie a vyžaduje si najviac boja pri prechode k socializmu. „Sociálni“ farári a oportunisti sú vždy ochotní snívať o budúcom pokojnom socializme, ale práve tým sa aj odlišujú od revolučných sociálnych demokratov, že nechcú myslieť a pomýšľať na urputný triedny boj a na triedne vojny za uskutočnenie tejto krásnej budúcnosti. V. I. Lenin, O boji za mier, str. 62. Koniec citátu.

  Bola to práve buržoázia, ktorá sa odmietala podriadiť demokracii, vôli a názoru väčšiny, preto robotnícka trieda bola nútená vyjsť do ulíc a nátlakom prevziať moc. So zbraňou v ruke obsadzovať jednotlivé fabriky,policajné stanice a podobne. Že to nedopadlo oveľa krvavejšie je aj zásluha vtedajšej pozície západnej buržoázie, ktorá bola tiež značne demoralizovaná a nebola schopná ísť vtedajšej československej buržoázii na pomoc. V tom čase bola revolučná situácia v celej Európe, a len vinou sociálnodemokratickej, oportunisticko revizionistickej orientácii vtedajších komunistických strán (napr. Talianska, Francúzska, kde revolúcia bola v roku 48 tiež na spadnutie) svoju pozíciu udržala. Francúzska a Talianska komunistická strana v tom čase boli opakom boľševickej KSČ kde bol vedúcou silou proletariát. V týchto stranách hrala rozhodujúcu úlohu maloburžoázia a malomeštiactvo, ktoré hájili hlavne svoje vlastné politické a hospodárske záujmy a nie proletárske, teda revolučné. Takouto politikou si nemohli získať dôveru ľudových más a preto aj keď tam revolučná situácia bola, proletariát požadoval zmenu, ale nebol v tej chvíli dostatočne zorganizovaný a nemohol uspieť. Na rozdiel od spomínaného Talianska a Francúzska československá robotnícka trieda obsadzovala jednotlivé fabriky, či úrady so zbraňou v ruke, revolúciu teda uskutočňovala dôsledne.
  Obviňujú nás z masových vrážd a vykonštruovaných politických procesov /neuveriteľné, ale v tomto zmysle sa vyjadrilo i PÚV KSS, je to vskutku neuveriteľné, ale žiaľ pravdivé/. Odcitujem časť vyhlásenia PÚV KSS k udalostiam z februára 1948 dňa 22. 2. 2008: „Na tomto fakte nezmenia nič ani deformácie prvej formy socializmu, hlavne vykonštruované politické procesy a antihumánne formy mocenského tlaku použitého proti odporcom, ale i proti mnohým nevinným občanom, vrátane komunistov a stúpencov socializmu. – www.kss.sk“.
  Pýtajme sa, prečo páni z PÚV KSS nikdy ani len nespomenú proletárske obete a medzi nimi i ženy, deti, otcov mnohopočetných rodín, ktorí len pýtali osemhodinovú pracovnú dobu, či prácu samotnú, vyššiu mzdu, kúsok chleba pre svoje hladné deti a do ktorých buržoázia neľútostne strieľala. Páni „humanisti“ z PÚV KSS – nezasluhuje si snáď takýto zločin i spravodlivý trest? Pýtajme sa prečo páni z PÚV KSS dnes hovoria o vykonštruovaných procesoch, antihumánnych formách mocenského tlaku proti odporcom za socializmu a vraždenie proletárov buržoáziou ani len nespomenú?
  Keď by sa buržoázia nestavala na odpor a odovzdala moc dobrovoľne, podriadila sa demokracii, nebolo by násilie potrebné. Takéto rojčenie je však výslovne utopické. Keď sme my komunisti použili násilie, bolo to vždy len do tej miery, do akej to bolo potrebné, len do tej miery, aby sme sa ubránili pred násilným terorom buržoázie – vážení páni z PÚV KSS. A pokiaľ ide o tie, podľa vás vykonštruované procesy, mi komunisti vás ubezpečujeme, že boli právom, súdnou cestoupotrestaní skutoční zločinci, kriminálnici, vrahovia, sabotéri a vojnoví zločinci /zákon na ochranu republiky/. Viď M. Horáková, ktorá sa verejne priznala, že jej úlohou bolo bojovať proti revolúcii všetkými prostriedkami, i za cenu rozpútania tretej svetovej vojny.

Martin Jágrik
 

Fakty o buržoáznej demokracii

 Je na mieste, pripomenúť a osviežiť pamäť o „humánnosti“ a demokratickom prístupe buržoázie k požiadavkám proletariátu, ktorí formou protestov a štrajkov bojovali za ľudskejší život, prácu a chleba pre svoje deti.
Štrajky a hladové pochody proletárov.

Ružomberok
(2.2.1919) streľba do štrajkujúcich – 19 zranených
Bratislava
(12.12.1919) sedem zastrelených a mnoho zranených
Hlohovec
(18.8.1920) jeden zastrelený a sedem ťažko zranených
Praha
(10.12.1920) jeden zastrelený a desať ťažko zranených
Vráble
(17.12.1920) traja zastrelení a 20 zranených
Krompachy
(21.2.1921) štyria mŕtvy a 15 zranených
Močenok
(1.8.1922) jeden zastrelený a ďalší ťažko zranený
Trenčín
(8.10:1924) jeden zastrelený a osem ťažko zranených
Košúty
( 25.5.1931) traja zastrelení a mnoho zranených
Duchcov
(4.2.1931) štyria zastrelení, ďalší zranení
Červená Skala
(18.6.1932) dvaja zastrelení, 21 ťažko zranených
A mnoho ďalších smutných demokratických a humánnych metód buržoázie a to bez akéhokoľvek súdu a viny.