Avantgarda č. 18 - Editorial
Pripomenuli sme si 60. výročie od udalostí Víťazného februára. 60. rokov od
udalostí, ktoré po prvý krát v dejinách Českého a Slovenského národa priniesli
politickú moc do rúk proletariátu. Žiaľ len na malú chvíľu, ale o to
významnejšie poučenie nám preto dnes tieto udalosti poskytujú.
Treba podotknúť, že to bol ukážkový príklad revolučného prevratu,
ukážkový príklad rozbitia buržoáznej štátnej mašinérie, prostredníctvom
diktatúry proletariátu. Bol to ukážkový príklad organizovanosti ľudových más po
dlhodobých prípravách, po dlhodobom získavaní si más a pôsobení medzi masami a
využitie objektívnych i subjektívnych okolností, keď buržoázia už nebola schopná
žiť podľa starých poriadkov a proletariát už podľa týchto poriadkov žiť nechcel.
Za toto všetko „gottwaldovcom“ – boľševikom treba zatlieskať.
Marx-leninisti to urobili doslova ukážkovo. Najmä, keď si uvedomíme, že
buržoázia sa za žiadnych okolností nechcela vzdať moci a podriadiť proletariátu
dobrovoľne, ale stavala sa na zúfalo nenávistný, zákerný a nesmierne tuhý odpor.
Víťazný február bolo možno uskutočniť iba vďaka niekoľkoročnej predchádzajúcej
boľševizácii, proletarizácii komunistickej strany, vďaka objektívnemu pôsobeniu
medzi masami a ich politickou aktivizáciou na úrovni hospodárskej, politickej a
ideologickej. Známe je heslo „Čelom k masám!“. Dôležité predpolie bolo vytvorené
i na základe výsledkov druhej svetovej vojny a vďaka existencii prvého
socialistickéhoštátu – Sovietskeho zväzu, kde československý, ale vo
všeobecnosti medzinárodný proletariát, nachádzal oporu a i vďaka tomu bola
vtedajšia pozícia československej buržoázie otrasená.
Dnes, obviňujú nás z „masového teroru“, „justičných vrážd“,
„vykonštruovaných procesov“ atď. atď., ale bola to práve buržoázia, ktorá vždy
používala násilie na potlačenie revolúcií, uchyľovala sa k násilnému odporu
/inak to ani byť nemohlo, byť nemôže a ani nebude.../, ide predsa o jej vlastnú
existenciu, o jej prežitie, či odstránenie ako triedy.
Buržoázia má na potláčanie proletariátu celú svoju buržoáznu štátnu
mašinériu – ozbrojené zložky, políciu, armádu, justíciu, správu väzníc,
jednotlivé buržoázne zákony, celú úradnícku obec atď. atď. Nikdy v minulosti
proti proletariátu túto mašinériu neváhala použiť a určite ani v budúcnosti
váhať nebude. Spomeňme si na stovky mŕtvych, ranených proletárov do ktorých
buržoázia pri ich hladových pochodoch, štrajkoch chladnokrvne strieľala – taká
je skutočná, pravá tvár „humanisticky“ sa tváriacej buržoázie a tvrdiť niečo
iné, znamená zavádzať proletársku triedu. Napokon: „Utláčaná trieda, ktorá sa
nesnaží o to, aby sa naučila zaobchádzať so zbraňami a mať zbrane, takáto
utláčaná trieda by si nezaslúžila nič iné, iba to, aby sa s ňou nakladalo ako s
otrokmi. Nemôžeme predsa, ak sa nechceme stať buržoáznymi pacifistami alebo
oportunistami, zabudnúť, že žijeme v triednej spoločnosti že niet a ani nemôže
byť z nej nijakého iného východiska okrem triedneho boja. V každej triednej
spoločnosti – či sa už zakladá na otroctve, nevoľníctve alebo ako teraz na
námezdnej práci – je utlačujúca trieda ozbrojená. Nie len terajšie stále vojsko,
ale aj terajšia milícia, dokonca v najdemokratickejších buržoáznych republikách,
napríklad vo Švajčiarsku, je zbraňou buržoázie proti proletariátu. Toto je taká
základná pravda, že sa sotva treba s ňou nejako zvlášť treba zaoberať. Stačí
pripomenúť, ako sa vo všetkých kapitalistických krajinách používa vojsko proti
štrajkujúcim. Ozbrojenie buržoázie proti proletariátu je jedným z
najzávažnejších, najzákladnejších a najdôležitejších faktov súčasnej
kapitalistickej spoločnosti. A za takejto skutočnosti revolučným sociálnym
demokratom navrhujú, aby vytýčili „požiadavku“ odzbrojenia! Toto sa rovná
úplnému upusteniu od stanoviska triedneho boja, zrieknutiu sa každej myšlienky
na revolúciu. Našim heslom musí byť: ozbrojenie proletariátu, aby mohol poraziť,
vyvlastniť a odzbrojiť buržoáziu. Toto je jedine možná taktika revolučnej
triedy, taktika, ktorá vyplýva z celého objektívneho vývinu kapitalistického
militarizmu a ktorá je diktovaná týmto vývinom. Len potom, keď proletariát
odzbrojí buržoáziu, môže bez toho, že by zradil svoju svetodejinnú úlohu odhodiť
do starého železa všetky zbrane. A proletariát to určite i spraví, ale iba
vtedy, a nikdy nie skôr. A „Iba potom budú vojny nemožné, keď buržoáziu
zvrhneme, definitívne porazíme a vyvlastníme na celom svete, a nie len v jednej
krajine. Aj z vedeckého stanoviska bude úplne nesprávne a úplne nerevolučné, ak
budeme obchádzať alebo zastierať práve to najdôležitejšie: potlačenie odporu
buržoázie je najťažšie a vyžaduje si najviac boja pri prechode k socializmu.
„Sociálni“ farári a oportunisti sú vždy ochotní snívať o budúcom pokojnom
socializme, ale práve tým sa aj odlišujú od revolučných sociálnych demokratov,
že nechcú myslieť a pomýšľať na urputný triedny boj a na triedne vojny za
uskutočnenie tejto krásnej budúcnosti. V. I. Lenin, O boji za mier, str. 62.
Koniec citátu.
Bola to práve buržoázia,
ktorá sa odmietala podriadiť demokracii, vôli a názoru väčšiny, preto robotnícka
trieda bola nútená vyjsť do ulíc a nátlakom prevziať moc. So zbraňou v ruke
obsadzovať jednotlivé fabriky,policajné stanice a podobne. Že to nedopadlo oveľa
krvavejšie je aj zásluha vtedajšej pozície západnej buržoázie, ktorá bola tiež
značne demoralizovaná a nebola schopná ísť vtedajšej československej buržoázii
na pomoc. V tom čase bola revolučná situácia v celej Európe, a len vinou
sociálnodemokratickej, oportunisticko revizionistickej orientácii vtedajších
komunistických strán (napr. Talianska, Francúzska, kde revolúcia bola v roku 48
tiež na spadnutie) svoju pozíciu udržala. Francúzska a Talianska komunistická
strana v tom čase boli opakom boľševickej KSČ kde bol vedúcou silou proletariát.
V týchto stranách hrala rozhodujúcu úlohu maloburžoázia a malomeštiactvo, ktoré
hájili hlavne svoje vlastné politické a hospodárske záujmy a nie proletárske,
teda revolučné. Takouto politikou si nemohli získať dôveru ľudových más a preto
aj keď tam revolučná situácia bola, proletariát požadoval zmenu, ale nebol v tej
chvíli dostatočne zorganizovaný a nemohol uspieť. Na rozdiel od spomínaného
Talianska a Francúzska československá robotnícka trieda obsadzovala jednotlivé
fabriky, či úrady so zbraňou v ruke, revolúciu teda uskutočňovala dôsledne.
Obviňujú nás z masových vrážd a vykonštruovaných politických procesov
/neuveriteľné, ale v tomto zmysle sa vyjadrilo i PÚV KSS, je to vskutku
neuveriteľné, ale žiaľ pravdivé/. Odcitujem časť vyhlásenia PÚV KSS k udalostiam
z februára 1948 dňa 22. 2. 2008: „Na tomto fakte nezmenia nič ani deformácie
prvej formy socializmu, hlavne vykonštruované politické procesy a antihumánne
formy mocenského tlaku použitého proti odporcom, ale i proti mnohým nevinným
občanom, vrátane komunistov a stúpencov socializmu. –
www.kss.sk“.
Pýtajme sa, prečo páni z PÚV KSS nikdy ani len nespomenú proletárske
obete a medzi nimi i ženy, deti, otcov mnohopočetných rodín, ktorí len pýtali
osemhodinovú pracovnú dobu, či prácu samotnú, vyššiu mzdu, kúsok chleba pre
svoje hladné deti a do ktorých buržoázia neľútostne strieľala. Páni „humanisti“
z PÚV KSS – nezasluhuje si snáď takýto zločin i spravodlivý trest? Pýtajme sa
prečo páni z PÚV KSS dnes hovoria o vykonštruovaných procesoch, antihumánnych
formách mocenského tlaku proti odporcom za socializmu a vraždenie proletárov
buržoáziou ani len nespomenú?
Keď by sa buržoázia nestavala na odpor a odovzdala moc dobrovoľne,
podriadila sa demokracii, nebolo by násilie potrebné. Takéto rojčenie je však
výslovne utopické. Keď sme my komunisti použili násilie, bolo to vždy len do tej
miery, do akej to bolo potrebné, len do tej miery, aby sme sa ubránili pred
násilným terorom buržoázie – vážení páni z PÚV KSS. A pokiaľ ide o tie, podľa
vás vykonštruované procesy, mi komunisti vás ubezpečujeme, že boli právom,
súdnou cestoupotrestaní skutoční zločinci, kriminálnici, vrahovia, sabotéri a
vojnoví zločinci /zákon na ochranu republiky/. Viď M. Horáková, ktorá sa verejne
priznala, že jej úlohou bolo bojovať proti revolúcii všetkými prostriedkami, i
za cenu rozpútania tretej svetovej vojny.
Martin Jágrik
Fakty o buržoáznej demokracii
Je na mieste, pripomenúť a
osviežiť pamäť o „humánnosti“ a demokratickom prístupe buržoázie k požiadavkám
proletariátu, ktorí formou protestov a štrajkov bojovali za ľudskejší život,
prácu a chleba pre svoje deti.
Štrajky a hladové pochody proletárov.
Ružomberok
(2.2.1919) streľba do štrajkujúcich – 19 zranených
Bratislava
(12.12.1919) sedem zastrelených a mnoho zranených
Hlohovec
(18.8.1920) jeden zastrelený a sedem ťažko zranených
Praha
(10.12.1920) jeden zastrelený a desať ťažko zranených
Vráble
(17.12.1920) traja zastrelení a 20 zranených
Krompachy
(21.2.1921) štyria mŕtvy a 15 zranených
Močenok
(1.8.1922) jeden zastrelený a ďalší ťažko zranený
Trenčín
(8.10:1924) jeden zastrelený a osem ťažko zranených
Košúty
( 25.5.1931) traja zastrelení a mnoho zranených
Duchcov
(4.2.1931) štyria zastrelení, ďalší zranení
Červená Skala
(18.6.1932) dvaja zastrelení, 21 ťažko zranených
A mnoho ďalších smutných demokratických a humánnych metód buržoázie a to bez
akéhokoľvek súdu a viny.