Sú to tri roky, čo neoliberálna vláda
Mikuláša Dzurindu poslala maskovaných policajtov a armádu na vlastných
občanov.
Práve v týchto dňoch, február, marec, otriasali Slovenskom sociálne protesty
tých najchudobnejších z chudobných, ktorí žiadali iba prácu.
Pre protrhového, liberálneho ekonóma nie sú peniaze prostriedok pre
zabezpečenie lepšieho osobného života. Vidí v nich len kapitál, ktorý sa
musí množiť a množiť. Tie peniaze, ktoré neplodia ďalšie peniaze, hanlivo
označuje ako prejedené. Prirodzene, uznáva, že časť peňazí treba aj prejesť,
ale čím menej tým lepšie. To je jeho recept na prosperitu.
Avšak sú prejedené peniaze a prejedené peniaze. Stotisíc korún, za ktoré
miliardár kúpi snúbenici prsteň a chváli sa v médiách, sú taktiež prejedené.
No, zavzdychá liberál, možno by ich mal tento úspešný podnikateľ radšej
investovať, ale, a hneď vyskočí do útoku, veď to nakoniec nevadí, pretože
sám vie, ako má so svojimi miliónmi narábať. Avšak pár tisíc korún, za ktoré
si chudobný kúpi jedlo, zaplatí bývanie, to už je zlé.
Ktoré sú tie zlé prejedené peniaze? Všetko, o čom nemôže podnikateľ
rozhodnúť, či a ako ich investuje a nazýva ich tak náklady . Náklady na
prácu, teda mzdy, podpory v nezamestnanosti, sociálne dávky, rôzne verejné
výdavky, náklady na osobnú dopravu, do zdravotníctva, školstva, či dôchodky
(náklady na starých ľudí). A preto sú potrebné reformy , ktoré obmedzia ich
množstvo, prípadne presunú do rúk podnikateľov – privatizujú.
Samozrejme, liberál prizná, že sú to nepopulárne reformy, reformy, ktoré
ľudia nechcú. Lenže, hneď profesorsky odvetí, oni tomu nerozumejú. Ekonomika
je ťažká veda o zložitých procesoch a rozumie jej len pár ľudí, vysoko
erudovaných odborníkov, ako aj pár úspešných podnikateľov, ktorí mali svoje
schopnosti dokázať v praxi. A čo je pre ľudí dobré, vie táto elita, nie
nejaký obyčajný človek. A kto by chcel realizovať vôľu ľudu, na toho majú
pripravený hanlivý výraz – populista.
Nepopulárne reformy. Nepopulárne, teda non popularis, nie ľudové, nie podľa
vôle ľudu, ale proti nej. Verili by ste, že niekto má odvahu sa priznať k
tomu, že pôjde proti vôli ľudu a aj svoje názory s úspechom realizovať? Má.
A to paradoxne v systéme vlády ľudu – v demokracii. A ak sa to niekomu
nepáči, pošle na neho maskované policajné eskadry a armádu.
Sú to tri roky, čo skutočne takto tvrdo zasiahla neoliberálna vláda Mikuláša
Dzurindu proti vlastným občanom, ktorí nesúhlasili s jej politikou
znižovania verejných výdavkov a žiadali prácu.
Po parlamentných voľbách v roku 2002 sa k moci pomocou rôznych dohôd medzi
sebou dostali neúspešné strany, ktoré vo voľbách nezvíťazili. Spájala ich
vôľa zaviesť protrhové, liberálne reformy. Zaviedli flexibilnejší zákonník
práce umožňujúci kedykoľvek prepúšťať, zaviedli poplatky za zdravotníctvo,
znižovali výdaje na osobnú dopravu, zrušili viaceré železničné spoje, začali
rozpracúvať zákon o vysokoškolských poplatkoch, pomocou lží čiastočne
privatizovali dôchodkový systém po vzore fašistu Pinocheta a dali ho do rúk
súkromným spoločnostiam (tzv. 2. dôchodkový pilier), pripravovali
privatizáciu zdravotníctva, verejného školstva. A to všetko bez toho, aby
opozičné strany mali možnosť propagovať iný názor. Spomeňme napr. že odbory
nedostali ani možnosť vyjadriť sa k návrhu zákonníka práce, nebola umožnená
celorepubliková diskusia o potrebe zmeny dôchodkového systému, nehovoriac o
tom, že nikde do médií nebol vpustený iný, ako provládny názor.
Takéto opatrenia vyvolali pohoršenie v radoch ľudí. Odbory iniciovali
petíciu za nové voľby, železničiari zastavili dopravu, vysokoškoláci
zaplnili ulice počas protestov proti poplatkom za vysoké školy, lekári
vstúpili do štrajku proti privatizácií nemocníc. Mnoho občanov vyjadrovalo
svoj protest verejne vôbec po prvýkrát.
Neoliberáli Mikuláša Dzurindu zaútočili aj na sociálne dávky, jediný zdroj
príjmu pre státisíce ľudí, ktorým nevedeli zabezpečiť zamestnanie. Paradoxne
sa tak mala zvýšiť motivácia hľadať si prácu. Lenže kde niet voľných
pracovných miest, vôľa nestačí.
Prvé zníženie sa prejavilo slovnými útokmi voči poštovým úradníčkam, ktoré
dávky vydávajú, ale za ich výšku nemôžu. V čase vyplácania dávok začala na
poštách asistovať polícia. Druhé zníženie o rok už vyvolalo búrku protestov.
Chudobní občania svetlej a tmavšej pleti v jednej z dedín pri Michalovciach
na východnom Slovensku odmietli poslať svoje deti do školy s tým, že nemajú
na to peniaze.
Krátko na to sa rozhoreli protesty v ďalších obciach a mestečkách východného
a južného Slovenska a konali sa takmer každý deň na rôznych miestach. Tieto
oblasti najviac trpia chudobou, existujú tu tzv. hladové doliny, kde niet
žiadnej možnosti zamestnať sa. Väčšinu protestujúcich tvorili Rómovia a tak
sa bieli občania po čase z protestov vytratili. Dôvodom môže byť priepasť v
životnom štandarde chudobných Rómov a chudobných bielych. Kým bieli si ho
udržujú ešte na istej úrovni, Rómovia už často nemajú ani vodu a tak špina
ich chudoby vyvoláva odpor aj u chudobných bielych. Dôvodom bude aj
pretrvávajúci rasizmus u bielych. Tak sa protesty javili ako protesty Rómov.
Rómovia však vyzývali bielych, aby sa pridali.
Mítingy
sa konali pod heslami Nechceme sociálne dávky, chceme prácu . Neoliberálna
vláda požiadavky ignorovala, ba neodpustila si úškľabky. Demonštranti
pritvrdili a vyhlásili, ak nám vláda nedá jesť, zoberieme si sami.
Pretrvávajúca nevšímavosť vlády zapríčinila nasledovné udalosti, keď tí
najchudobnejší z chudobných boli donútení uskutočniť svoje hrozby a vtrhli
do miestnych obchodov a hypermarketov a brali jedlo. Na to už vláda
zareagovala a spolu s dovtedy neutrálnymi médiami spustili rasovú kampaň.
Média uvádzali, že Rómovia kradnú iba alkohol a cigarety, ktoré samozrejme
medzi ukradnutými tovarmi boli. Dodnes tomu väčšina Slovákov verí. Televízie
ukazovali chudobné osady komentujúc, ako rómski poslanci nimi zvolení
začínajú utláčať bielych, a pýtali sa stojac pred rómskymi chatrčami, či sa
dokážu títo ľudia podieľať na riadení dediny. Minister sociálnych vecí
Ľubomír Kaník posmešne tvrdil, že Rómovia nechcú pracovať a vytiahol prípad
z jednej obce, kde údajne starosta vytvoril asi 300 miest pre Rómov a
prihlásili sa siedmi. To, že vo väčšine ostatných dedín práca nebola, to
samozrejme zamlčal.
Rómovia sa však nedali. Tvrdili, že nechcú verejnoprospešné práce, chcú
riadne zaplatenú prácu a prejavili vôľu prejsť na ďalší stupeň protestov,
zablokovať diaľnice a colnice. Rómskym lídrom sa však vláda začala vyhrážať
trestnými oznámeniami za podnecovanie. Pokračujúce rabovania dali vláde
zámienku a kruto protesty potlačila. Koncom februára do chudobných rómskych
osád vtrhli po zuby ozbrojené maskované čierne policajné komandá, vyťahovali
ženy, deti a zatýkali desiatky ľudí. V týchto zimných mesiacoch sa neštítili
použiť vodné dela. Medzi Rómami sa začalo hovoriť o jednom nezvestnom mladom
mužovi. Našli ho o niekoľko dní, policajný lekár skonštatoval smrť utopením
bez zavinenia cudzou osobou. Za nezistených okolností sa mal sám utopiť v
kanáli s vodou ani nie po kolená. O niekoľko dní vyšla na pomoc do ulíc aj
armáda.
Rómski lídri spočiatku žiadali prepustenie zatknutých, postupne však
odvolali ďalšie akcie, situácia sa začala stabilizovať. Rómovia však dodnes
majú strach.
Napriek potlačeniu protestov Rómovia vybojovali zmiernenie sociálnych škrtov
pre všetkých občanov. Vláda sľúbila okrem iného zvýšiť príspevky za
bezplatnú prácu pre dlhodobo nezamestnaných, ako aj pre všetkých mladých do
25 rokov, zaviesť štipendia pre chudobné deti na stredných školách, zaviesť
stravu pre chudobné deti v materských a základných školách. Paradoxne v tých
istých dňoch poslanci odhlasovali zákon o štátnom rozpočte, v ktorom sebe a
ministrom zvýšili platy o niekoľko tisíc korún.
Samotné udalosti a krutosť s akou vláda zakročila proti protestujúcim, ktorí
nežiadali nič zvláštne len prácu, nemôžu ostať zabudnuté. Je to následok
neoliberálnej politiky, hanba súčasného Slovenska.