Spomienka na posledné obete banderovských bánd

  Dňa 26 mája sa pri obci Veľká Lodina neďaleko Kysaku uskutočnilo prvé pietne stretnutie na počesť obetiam bojov proti banderovcom. Stretnutie sa sústredilo pred pamätnú tabuľu venovanú jedným z posledných obetí tejto takmer zabudnutej histórie. Dva mladé vyhasnuté životy pripomína veľká skala s tabuľou a menami Emanuel Polák a Jozef Prošek.

  V súčasnosti už len málokto pozná históriu povojnového Československa. Málokto pozná udalosti, ktoré sa odohrali na východe mladej, vojnou zničenej republiky. Snaha banderovských bánd nesmie upadnúť do zabudnutia. Je našou povinnosťou, aby mená padlých hrdinov nezapadli nánosmi antikomunizmu a aby stále pripomínali, že aj povojnová doba prinášala svoje obete. Zároveň nezabúdajme na udalosti, ktoré predchádzali samotnému vpadnutiu banderovských bánd na Slovensko a ani na to, za akým účelom boli tieto bandy vytvorené a kto ich podporoval.

  Svojou účasťou podporili pietnu spomienku zástupcovia viacerých Klubov Českého pohraničí, zástupcovia Slovenského zväzu protifašistických bojovníkov, Komunistickej strany Slovenska či Spoločnosti vedeckého komunizmu. Program sprevádzali vystúpenia viacerých rečníkov, zástupcov bratských organizácií. O kultúrnu vložku sa postaral folklórny súbor v ktorého podaní zazneli aj hymny Českej a Slovenskej republiky.  Na akcii bola prítomná policajná technika, ktorú si mohol každý účastník vyskúšať.

  Veľký podiel na organizácii pietnej spomienky mali PZ SR, KR Košice, OR Košice okolie a najmä riaditeľ OO PZ SR z Kysaku. Ďalej sa na spomienke spolupodieľala Základná organizácia SZPB č. 6 Prešov a Klub českého pohraničia – východné Slovensko. Napriek tomu, že išlo o prvý ročník, akcia dokázala prilákať ľudí, ktorí si ctia odvahu svojich predkov, ktorí za slobodu národa položili svoje životy.

pozn. redakce : akce se zúčastnil i zástupce KSČ-ČSSP

Česť protibanderovským bojovníkom!

Galéria zo spomienkovej akcie obetiam banderovských bánd pri Kysaku >>>

Z knihy Banderovci od Bohuša Chňoupka:

  ....jednotky pluku Slovensko, ktoré počas februárových udalosti odvelili do Prahy a Bratislavy, sa už na východ nevracali, v polovici apríla dokonca prišiel rozkaz pluk rozpustiť a jeho úlohy čiastočne prevzal novozriadený prápor ZNB Tiger. Jeho veliteľovi nadpor. Antošovi podali 4.5.1948 nadránom toto hlásenie. : Asi 15 členná banderovská banda narazila o 03-30 hod. južne od železničnej stanice Drienovská Nová Ves na trojčlennú hliadku ZNB. Po prestrelke a boji zblízka banda hliadku obkľúčila. Desiatnika Imrich Marcinka zo stíhacieho oddielu ZNB Humenné banderovci zajali, odzbrojili a odvliekli. Banda prešla pravdepodobne na západ od Drienovskej Novej Vsi cez kótu 414-Ostrá na kótu Tlstá.

V tej chvíli bolo prešovské veliteľstvo práporu na plošinách áut. Velitelia rôt Jastrab a Ostriež preberali rozkazy. Na pomoc prišla i rota vojska miestnej posádky. Dalo sa predpokladať, že banda sa chce cez deň ukryť v niektorej z nespočetných roklín na východnom okraji Braniska, za tmy prejsť Sopotnicu a jej údolím sa dostať do bludiska Slovenského raja. Preto podľa rozkazu bolo treba bande prehradiť postup na západ, obrániť obec Suchá Dolina a bandu zlikvidovať. Najťažší úsek obsadila rota Ostriež. Bolo takmer isté, že sa banda pokúsi prejsť suchodolinské lúky a preniknúť do hustých stáročných lesov. Ostriež mal skúsených bojovníkov.

Strážmajster Jozef Prošek z Dovhe na Zakarpatsku vstúpil do radov Červenej armády, bil sa v jej radoch od prvých dní vojny, od 1944 už ako svobodovec samopalník. Po oslobodení sa nevrátil domov a o rok po vojne 22.ročný vstúpil do ZNB. V rote bol aj strážmajster Emanuel Polák, jeden z najstarších, mal 29r. pochádzal z Klatov. Hneď po vojne narukoval, celý 47r. bojoval proti banderovcom. Práve ich družstvom veliteľ 3.čaty strážmajster Pospíšil prehradil zastrčenú dolinu so starým Prokopovým mlynom a úzkou, vodami vymletou cestou. 17 strelcov na kilometer. Nie až tak veľa. Padala tma. Mlyn už sotva bolo vidieť. Po línii šiel rozkaz : nefajčiť, nehovoriť, strážiť všetky prístupy do údolia. Prošek s Polákom zaľahli za terénu vlnu, na 5 krokov od cesty. Kúsok pred nimi si našiel miesto strážmajster Kozel. Tri metre nad svahom zaľahli samopalníci Reh a Purkrábek. K družstvu sa pripojil veliteľ Pospíšil.

Hodinky ukazovali rovných 22-00, keď sa ozvalo dohovorené syknutie. Prošek ! pred nimi čosi bolo. Zver ? človek ? podozrivo praskol konárik. Opäť ticho. Za tým niečo ako krok. A opäť praskol konár. Kozel nevydržal. Skríkol : Stoj kto tam !. Všetko stíchlo aj praskot aj kroky, banderovci. Kozel bez váhania vypálil. Nocou zahrmel prvý výstrel. Odpoveď prišla hneď. Neviditeľný strelci vychrlili na obrancov krupobitie striel. Hneď prvé strely zasiahli Poláka i Proška, boli ranený celí v krvi, ale živí. Vyzliekli ich z uniforiem, stiahli im čižmy a ticho pretrhli zlovestné vystreli. Bezmocných zajatcov dobili banditi ranou do tyla. Posledných našich padlých v tejto nemilosrdnej, čudnej vojne.