KSČ a mníchovská zrada

  Ďalšie z „osmičkových“ výročí sa týka jednej z najtemnejších kapitol československých dejín- Mníchovskej dohody. Čo sa vtedy stalo a ako sa k tomu postavili komunisti?

  V búrlivom období ohrozenia ČSR nacistickým Nemeckom a heinleinovcami nešťastne zaúradovala britská diplomacia.  Ministerský predseda Veľkej Británie Chamberlain dal už na schôdzke v Mníchove kde sa stretol s Hitlerom najavo že v zásade súhlasí s územnými požiadavkami Nemecka. Sľúbil mu že v tomto smere bude pôsobiť na československú vládu a že v prípade odporu ju nebude podporovať. Československej vláde bola doručená nóta západných veľmocí ktorá oznamovala Hitlerove požiadavky na odstúpenie všetkých pohraničných okresov kde bolo viac ako 30% nemeckého obyvateľstva. Veľká Británia dali československej vláde jasne najavo že túto požiadavku musí nevyhnutne prijať, inak bude vystavené ozbrojenému útoku Nemecka a nebude môcť rátať s pomocou západných spojencov. Československá vláda sa bála pobúrenia ľudu a tieto svoje obavy oznámila západným mocnostiam. Pred ľudom ( a to priznal aj sám Beneš) zatajila Sovietskeho zväzu ktorý ako jediný aj pomoc vez ohľadu na postoj západných spojencov. Beneš však sovietsku ponuku vojenskej pomoci odmietol. Po ultimáte ktoré poslala vláda Veľkej Británie a Francúzska v moci z 20. na 21. septembra, československá vláda, zradená svojimi spojencami napokon Hitlerove požiadavky prijala. Len čo správy o úplnej kapitulácii prenikli na verejnosť vyvolali nesmierne pobúrenie ľudu. Na celom území republiky, najmä  v hlavnom meste sa konali demonštrácie proti kapitulantskej politike Hodžovej vlády. Z iniciatívy KSČ boli zvolané zhromaždenia na obranu republiky pred budovou parlamentu. Komunisti v týchto osudových chvíľach svojou zásadovou politikou strhávali všetkých antifašisticky a demokraticky zmýšľajúcich ľudí. Ľud chcel brániť republiku. Generálnym štrajkom a obrovskými demonštráciami si vynútil odstúpenie kapitulantských ministrov. Komunisti spolu s niekoľkými pokrokovými činiteľmi ostatných strán žiadali ustanoviť novú vládu ktorá by zaistila dostatočnú obranu republiky a ktorá by podnikla energické opatrenia na odvrátenie fašistického útoku. Prezident Beneš však namiesto toho narýchlo vymenoval úradnícko-vojenskú vládu na čele s generálom Syrovým ktorá vyhlásila všeobecnú mobilizáciu čo malo vytvoriť dojem že ide o vojenskú vládu obrany republiky. Mobilizácia svojim priebehom spoľahlivo ukázala odhodlanie ľudu brániť republiku proti fašizmu.  Vláda však neurobila žiadne ďalšie kroky na zabezpečenie skutočnej obrany krajiny, nevyužila obrovské odhodlanie más a zmätok ktorý zavládol v tábore nepriateľov republiky. Tvorili ju totiž rovnaké sily aké 21. septembra prijali kapituláciu. Dňa 29. septembra sa zišla v Mníchove konferencia šéfov vlád Francúzska, Veľkej Británie, Talianska a Nemecka. Daladier, Chamberalain, Mussolini a Hitler za neprítomnosti zástupcov Československa nadiktovali odtrhnutie rozsiahlych pohraničných území Československa a ich pripojenie k Nemecku. Československo tak nielen malo stratiť nielen opevnené pohraničné pásmo, ale aj tretinu svojho územia so životne dôležitými priemyselnými oblasťami bez ktorých bolo vydané úplne napospas Hitlerovi. Syrového vláda mníchovský diktát 30. septembra prijala. Ľudia spočiatku nechceli uveriť rečiam o mníchovskom diktáte a prijatej kapitulácii, považovali ich za provokácie. No v pohraničí sa už všetko pripravovalo na príchod nemeckej armády a moc preberali henleinovci. Komunistická strana Československa žiadala aby bol zvolaný parlament bez ktorého nikto nieje oprávnený meniť hranice. V celej republike dochádzalo k prejavom nespokojnosti. Československá buržoázia však bez rozpakov zradila národné záujmy československého ľudu. Svoju kapitulantskú politiku zavŕšila prijatím Mníchovského diktátu ktorý bol protiprávnym a jednostranným aktom nacistického Nemecka vnúteným ČSR s aktívnou pomocou západných imperialistických mocností. Mníchov znamenal začiatok likvidácie československého štátu. Západné mocnosti a dokonca aj jeho vláda zradili československý ľud. Zradil ho aj prezident a celá vtedajšia politická reprezentácia. Ich postup takto znemožnil skutočnú ľudovú obranu republiky. A ľud svoju republiku brániť chcel! Buržoázia rada obviňovala komunistov z nedostatočného vlastenectva, označovala ich ako „agentov Moskvy“. No práve v tejto tragickej chvíli sa ukázalo že internacionálne zväzky komunistov nie sú v rozpore so skutočným vlastenectvom. Práve komunisti sa v tejto rozhodujúcej chvíli prejavili ako najväčší vlastenci vôbec. Celé predchádzajúce roky boli komunisti prenasledovaní ako nepriatelia republiky, nakoniec boli poslední kto sa postavil na jej obranu. Zo zahraničných spojencov zostal verný svojim záväzkom jediný verný Sovietsky zväz . Kto vie ako by to dopadlo keby Československo jeho ponuku prijalo... Táto otázka však pravdepodobne zostane navždy nezodpovedaná.

  A na záver drobná hádanka...ktoré krajiny boli medzi prvými ktoré podporili nezákonné odtrhnutie Kosova? Áno, opäť tam patrí Veľká Británia a Francúzsko..

História sa opakuje?

Spracoval Anton Vilček, SZM Dolný Kubín