Pred
niekoľkými dňami, keď som analyzoval náklady na výrobu troch ponoriek zo série
Astute som povedal, že „za tie peniaze by mohlo vyštudovať 75 tisíc lekárov ,
ktorí by sa mohli venovať 150 tisícom pacientov, za predpokladu, že štúdium
medicíny by stálo tretinu toho, čo stojí v USA“. Ak zoberieme do úvahy tie isté
vzorce, pýtam sa, koľko lekárov by mohlo vyštudovať za 100 miliónov dolárov,
ktoré len v jedinom roku dostal Bush na to, aby pokračoval v rozsievaní smútku v
irackých a severoamerických rodinách? Odpoveď: 999 990 lekárov, ktorí by mohli
liečiť 2 miliardy pacientov, ktorým sa dnes nedostáva žiadnej lekárskej
starostlivosti. V dôsledku americkej invázie do Iraku, prišlo o život v Iraku viac ako 600 tisíc tamojších obyvateľov a viac ako 2 milióny ich muselo emigrovať.
V samotných Spojených štátoch vyše 50 miliónov ľudí nemá zdravotné poistenie. Slepý trhový zákon riadi tieto vitálne služby, ktoré sú kvôli vysokým cenám nedostupné pre veľké množstvo ľudí, dokonca aj vo vyspelých krajinách.
Je to akoby pravidlo, že menej rozvinuté štáty, kde je viac nemocných, majú k dispozícii menej lekárov. V niektorých pripadá jeden lekár na 5 tisíc, v iných na 10, 15, 20 tisíc a viac obyvateľov. Keď sa aj objavia nové nemoce, ako napr. AIDS, ktorá len za necelých 20 rokov usmrtila milióny ľudí, a ďalšie milióny sú ňou nakazené, medzi nimi matky a deti, paliatívne lieky pre nich sú nedostupné, pretože ročne by stáli jedného pacienta 5, 10, 15 tisíc dolárov. Sú to sumy o ktorých sa môže len snívať väčšine pacientov Tretieho sveta. V prípade výskytu nejakej epidémie, verejné nemocnice sú preplnené a mŕtvi sú nahádzaní na kope ako zvieratá.
Je možné, že, keby sa viacej meditovalo o týchto skutočnostiach, bolo by aj viac porozumenia pre túto tragédiu. Tu nejde o komerčnú propagandu, náročnú na techniku a financie. Ak ku hladu, ktorým trpia stámilióny ľudí, pripočítate ideu premeniť potraviny na palivo, vyjde vám výsledok: George W. Bush.
Pred pár dňami, keď sa ho jedna významná osoba opýtala na politiku voči Kube odpovedal: „Som prezidentom tvrdej línie, jediné na čo čakám, je Castrova smrť“. Takéto želania mocného gavaliera sa mi nezdajú byť žiadnym privilégiom, aj keď nie som prvý, ani posledný, koho Bush prikázal usmrtiť; veď nemá problém ani keď nariadi masové vraždenie.
Keď nás pri útoku na vojenské kasárne Moncada našli rozzúrení vojaci a mierili na mňa beztoho, aby ma poznali, podplukovník Batistovej armády Sarría, mohutným hlasom zakričal: „Idey sa nedajú zabiť!“ Nestrelili teda a odviedli nás do väzenia. „Idey sa nedajú zabiť, opakoval niekoľkokrát, už takmer šeptom, čierny poručík.
Teraz tieto úžasné slová posielam Vám, pán W. Bush.