Hlavný krok ku komunizmu (1. časť)

  „Marxista je len ten, kto šíri reálnosť triedneho boja ešte pred nástupom diktatúry proletariátu. V tomto je najhlbší rozdiel medzi marxistom od drobného (ale aj veľkého) buržuja. Na tomto somárikovi je treba odskúšať skutočné chápanie a existenciu marxizmu“. (Lenin V.I., Vybrané spisy, zväzok 33, str. 34)

1. Štát vo všeobecnosti a buržoázny predovšetkým

  Malomeštiacke vedomie sa trasie len pri počutí slova „diktatúra“. Možno preto chytrí buržujovia nazývajú štát, ktorý zabezpečuje ich triede neobmedzené panstvo, ľubozvučným slovom „demokracia“, pri tom však zabúda spomenúť že je buržoázna (demokracia). Ale pri zámene názvov sa podstata, samozrejme, nemení.

  Štát je vo svojej podstate aparát triedneho násilia, za pomoci ktorého vládnuca trieda realizuje svoje záujmy a potláča triedu utlačovanú. Štátny aparát sa skladá z ohromných armád vojakov a úradníkov, ktorí vierou a pravdou slúžia buržoázii a užívajú si za to ohromné privilégia a úľavy, ktoré sa vytĺkajú z vrecka utlačovanej triedy, predstavitelia ktorej majú len jedno privilégium – právo raz za štyri – päť rokov vybrať tých, ktorí ich budú utláčať ďalšie štyri – päť rokov. Zdanlivá rôznorodosť politických strán v parlamente je len na to, aby zakryla ich jednotnú, buržoáznu podstatu.

  Obzvlášť komická situácia vzniká v takzvanej demokratickej republike s ľavicovými stranami parlamentného typu. Na jednej strane nemajú politickú vôľu verejne sa zriecť marxizmu a prehlásiť sa za buržoáznu, vyhlasujú sa za „komunistické“, to znamená za strany robotníckej triedy. Na druhej strane, v honbe za úspechom na buržoáznom volebnom poli sú nútení každodenne zrádzať záujmy robotníckej triedy a počínať si mnohokrát ešte pravicovejšie ako tradiční pravičiari. To, že to nie je jednorazová záležitosť dokázala a pokračuje dokazovať skúsenosť z histórie. Tak si počínali skoro všetky strany II. Internacionály. A tak pokračujú aj ich verní nasledovníci v štátoch bývalého Sovietskeho zväzu. Podobní „ľavičiari“ úplne uspokojujú vládnucu triedu. Po prvé preto, že v buržoáznom štáte plnia konkrétnu funkciu – ak treba pomáhajú „učičíkať“ nespokojné masy tak, aby to bolo bezpečné pre kapitalistický štát. A po druhé preto, že zmenu existujúcich poriadkov v prospech proletariátu oni nielenže nemôžu, ale aj nechcú, pretože sami sú neoddeliteľnou súčasťou buržoázneho štátu. Tak niekde s pomocou sily, niekde s pomocou úplatku a niekde klamstva, buržoázny štátny stroj zabezpečuje vládnucej triede stabilný rast príjmov na úkor zosilnenia vykorisťovania utláčaných, a nielen na úkor nich.

2. Potrebuje proletariát buržoázny štátny stroj?

  Takzvaná buržoázna demokracia je ideálna forma na realizáciu diktatúry buržoázie, zabezpečenia jej triedneho panstva v spoločnosti a dosiahnutia ňou svojho základného cieľu, ktorý spočíva v posilnení inštitútu súkromného vlastníctva. Vo väčšine prípadov následkom posilnenia tohto inštitútu je možnosť ďalšieho zvýšenia súkromného zisku. V tých prípadoch, keď pre uchovanie súkromného vlastníctva je nevyhnutné minimalizovať zisk, kapitalisti dávajú prednosť strate zisku, lebo vždy je ľahšie obetovať časť a zachrániť tak celok, ako strácajúc hlavu plakať za vlasmi.

  Je pre proletariát a jeho triedne ciele a úlohy, ktoré spočívajú v likvidácii osobného vlastníctva, vykorisťovaní človeka človekom a deľbe práce vhodná tá forma ovládania spoločnosti, ktorá je ideálna pre buržoáziu? Je možné predĺžiť život, aj keď v upravených, no stále už prekonaných formách, naplnením ich novým obsahom?

  Rozpor medzi triedami je podmienený ich rôznym postavením v štruktúre spoločenskej výroby a rozdelenia a je vyjadrený v protiklade ich záujmov, cieľov a úloh. Ich jednota je zabezpečená spôsobom výroby a prejavuje sa vo vzájomnej podmienenosti ich existencie. Rozvoj tovarovo – peňažných vzťahov splodil buržoáziu a proletariát z jedného a toho istého utláčaného stavu feudálnej spoločnosti, nazývaného tretí stav. Zo začiatku sú rozdiely medzi nimi minimálne a pokorenie feudálneho štátneho stroja dosiahne buržoázia za pomoci proletariátu, v úzkom spojenectve s ním. Ale aj tak postupne s rastom a koncentráciou kapitálu tieto odchýlky prerastajú do antagonizmu (rozporov). Rozvoj továrenskej výroby do štádia, keď sa tovarom stáva pracovná sila, len pripravuje jeho krach a prechod k protikladnému, netrhovému spôsobu. Tento prechod sa uskutočňuje prostredníctvom revolúcie, uskutočnenou triedou, ktorej je kapitalistickým procesom výroby úplne odmietané právo ľudskej podstaty, t.j. je im upierané. Tak ako z útrob feudalizmu vyrástla buržoázia, aby sa stala jeho hrobárom, tak kapitalizmus zahynie rukami upieraného spôsobu výroby a cestou vyvlastňovanej a vykorisťovanej triedy.

  Buržoázia realizuje svoje záujmy len za cenu potláčania a primitizovania záujmov proletariátu, ale pokiaľ ide o neho (o proletariát) môže uskutočniť svoje (ciele), len tým, že sa stane vládnucou triedou a zlikvidovaním súkromného vlastníctva, čím zavrhne buržoáziu ako triedu a prestavia celú spoločnosť na nových základoch.

  Dovolí buržoázia proletariátu prostredníctvom buržoáznych volieb prevziať moc? Samotná otázka znie nezmyselne, ale aj tak, buržoázna propaganda ústami svojich „ľavicových“ poslancov vzbudzuje dojem, že proletariátu stačí v nasledujúcich voľbách napnúť všetky sily a kľúč k moci sa mu objaví vo vrecku. Avšak smutný nie je ani tak fakt vnuknutia parlamentných ilúzií zo strany pätolízačov kapitálu, ale fakt, viery v tieto ilúzie zo strany proletariátu. Toto značí o nízkej úrovni jeho triedneho vedomia a rovnako tak aj o úrovni jeho organizácii.

  Buržoázia vynakladá nesmierne úsilie na to, aby táto úroveň nielenže nerástla, ale aby, podľa možnosti, klesala. Avšak, sociálne podmienky, ktoré sa tvoria tovarovou výrobou, postrkujú túto úroveň k jej rastu.

  Vyostrenie ekonomických protikladov kapitalizmu, ktoré dôjde až do ozbrojeného povstania, privádza k prudkému vyostreniu aj tých triednych a, koniec koncov núti proletariát cestou revolučného násilia prevziať moc a znárodniť výrobné prostriedky.

  Dôsledkom tohto hlavného kroku na ceste ku komunistickému pretvoreniu spoločnosti sa proletariát stane vládnucou triedou, následkom čoho prestane byť proletariátom v buržoáznom slova zmysle. A buržoázia spolu s výrobnými prostriedkami stratí aj pôdu pod nohami a je zbavená možnosti zvyšovať svoje zisky, vykorisťovaním nájomnej práce, t.j. do určitej miery prestáva byť buržoáziou. Do určitej – pretože, za pomoci svojich peňazí, medzinárodných stykov, skúsenosťami s riadením a vojenskej sily preukazuje zúrivý odpor novému poriadku vecí, ako sa hovorí, do poslednej koruny, do poslednej kvapky krvi.

  Po prevzatí moci stane pred proletariátom otázka: je možné použiť ako nástroj zničenia buržoázie storočiami zdokonalený buržoázny štátny stroj? Pokušenie to je veľké. Veď je možné použiť na budovanie novej spoločnosti buržoázii vyvlastnené výrobné prostriedky!

  Výrobné prostriedky možno, ale buržoázny štátny stroj nikdy – odpovedajú na túto otázku klasici marxizmu, na základe skúseností všetkých revolúcií XIX. a začiatku XX. storočia; vrátane VOSR.

  „Je to možné a je to potrebné“, – úlisne ubezpečujú oportunisti všetkých čias a národov.

www.communist.ru/root

preložil Artur Bekmatov – člen SZM