História hnutia ukrajinských nacionalistov od vzniku do likvidácie bánd základných v Poľsku v roku 1947

Dňa 24.12. 1917 bola vyhlásená Ukrajinská sovietska republika. Ukrajinská emigrácia založila v zahraničí viac nacionalistických organizácií, z nich najvýznamnejší bol „Zväz pre oslobodenie Ukrajiny", „Ukrajinská vojenská organizácia (UVO) jej členmi boli príslušníci UHA (Ukrajinská haličská armáda). V jej čele stál bývalý plukovník UHA Eugen Konowalec. Štáb organizácie sídlil v Berlíne, odkiaľ dával dôverníkom v Poľsku a ZSSR pokyny pre teroristické a sabotážne akcie. Výsledkom viedenskej politiky boli ťažké národnostné boje, trenice a toto viedlo k ostrému vyhroteniu neznášanlivosti Ukrajincov a Poliakov. Strediskom ukrajinského nacionalizmu na východnej Haliči bol Ľvov. Po rozpade Rakúsko – Uhorskej monarchie vypukla i na východnej Haliči revolúcia a Dmitro VITOVSKIJ vyhlásil Ukrajinskú haličskú republiku. Oddiely sičových strelcov boli reorganizovaní v UHA (Ukrajinská haličská armáda). Sú uvádzané údaje, že v roku 1928 OUN vznikla pod vplyvom výzvednej služby v Nemecku. Organizácií ukrajinských nacionalistov-OUN, do ktorej čela bol postavený Eugen Konowalcov. Chrbtovou kosťou ukrajinského nacionalistického prúdu sa stala grécko – katolícka cirkev. V roku 1933 uzavrela OUN dohodu s NSDAP, podľa ktorej sa zaviazala k všeobecnej spolupráci. Pod riadením nacistickej špionážnej služby sa usilovala OUN o odstránenie sovietskej moci na Ukrajine a podporovala agresívnu politiku Nemecka proti Poľsku a ČSR.

Vedúce miesto vo vedení OUN neskôr zaujal Andrej MELNIK. Dňa 11. 10. 1938 bola vyhlásená na Podkarpatskej Rusi autonómna vláda na čele s Andrejom BRÍDYM. Nacionalistické živly využili situáciu a nastolili fašistický režim. Organizácia SIC vznikla práve z iniciatívy OUN. Zrážky vyvrcholili ozbrojeným povstaním proti Československej vojenskej posádke v Chuste v marci 1935.

Pri napadnutí Poľska oslobodili hitlerovci Stefana Banderu, ktorý si vo vezení odpykával doživotný trest za účasť‘ pri atentáte na poľského ministra vnútra. BANDERA začal znova intenzívne pracovat‘ v OUN a svojim radikalizmom získaval pod svoj vplyv mladých stúpencov hnutia. Po prepadnutí ZSSR hitlerovským Nemeckom bola Ukrajinská légia na čele s BANDEROM začlenená do nemeckej armády a operovala v smere na Ľvov. Veliaci nemecký generál sľúbil predstaviteľom OUN, že za dobitie Ľvova vymenuje ukrajinskú vládu. OUN úkol, ktorý im nacisti uložili splnila a 1. augusta 1941 vyhlásila samostatnú Ukrajinu. Po troch dňoch ju nemecký fašisti rozohnali, celý rad vedúcich predstaviteľov OUN a légie popravili, tých včítane BANDERU previezli do koncentračných táborov. Zo zbytkov príslušníkov légie vznikla divízia SS „GALIZIEN".

Zbytky Ukrajinskej milície prechádzali aj so zbraňami do lesov, kde sa z nich a ďalších skupín vytvárali oddiely UKRAJINSKEJ NÁRODNEJ SEBEOCHRANY (UNS). Tieto oddiely sa neskoršie formovali do UPA. Nepriaznivý vývoj na fronte donútil hitlerovcov k tomu, že koncom roku 1942 prepustili S. BANDERU na slobodu s úmyslom použit‘ ho k ďalšiemu organizovaniu ukrajinského nacionalistického hnutia. Prvé ozbrojené útoky jednotiek UPA boli namierené proti Poliakom usadeným na Ukrajine. UPA viedla tiež boj proti nemeckým jednotkám, ale ich hlavný útok sa sústreďoval proti sovietskym partizánom a nastupujúcim jednotkám Červenej armády. Bandy UPA verbovali do svojich oddielov deklasované živly a zločincov, ako aj roztratených nemeckých vojakov a členov jednotiek SS. Jednotky UPA sa premiestnili zo ZSSR do Poľska.

Poľska armáda viedla v roku 1944 proti banderovcom veľmi ťažké boje. Bandcrovské sotne terorizovali a vraždili poľské obyvateľstvo, vypaľovali osadlosti a celé dediny. Keď bol koncom marca 1947 v priestore Baligrodu banderovskými tlupami zavraždený námestník poľského ministerstva obrany armádny generál Karol SWIERCZEWSKI a jeho sprievod, prikročili poľské orgány k ráznemu definitívnemu likvidovaniu banderovských bánd. V operácií VISLA bol do bojov popri bezpečnostných orgánoch nasadených šesť‘ divízií poľskej armády a základne banderovcov boli zlikvidované.

„Činnost" OUN a UPA na území Československa od roku 1945 do ich likvidácie v roku 1947

V auguste, septembri, októbri a novembri 1945 banderovci vpadli do priestoru Dukelského priesmyku a do povodia rieky Ondava v celkovom počte 500 mužov. Od 22. 11. do 6. 12. 1945 prepadli banderovci obce Nová Sedlica, Zboj, Ulič a Kolbasov, zavraždili v nich 18 osôb a obce vypálili. V 33 prepadnutých obciach si banderovci zbraňami vynucovali konanie verejných zhromaždení obyvateľov, na ktorých útočili a špinili KSČ, napadali spojenectvo so ZSSR, štvali slovenské a ukrajinské obyvateľstvo proti Čechom. S ozbrojenými prepadmi rozvíjala OUN na našom území činnosť‘ svojej civilnej siete.

Na naše územie prenikli sotne BURLAK, CHROMENKO, BRODYČ. Všetky tieto skupiny boli vojenský dobré vycvičené, vyzbrojené ľahkými zbraňami a mali veľké skúsenosti z bojov v lesnom a horskom teréne. V letáku s nadpisom „Za boha, za národ, za odkaz dr. Tisa!", ktorý sa našiel u členov odhalenej žilinskej ilegálnej skupiny, bol príchod banderovcov do ČSR označovaný za predzvesť oslobodenia. Pred najväčším vpádom banderovcov do ČSR bola v úseku Dukelský priesmyk až po sovietsku hranicu rozmiestnená zvláštna stíhacia skupina čsl. armády „OCEĽ" (neskôr premenovaná na TEPLICE). K zaisteniu tejto úlohy minister vnútra nariadil dňa 13. 6. 1947, aby 1000 príslušníkov pohraničných útvarov ZNB bolo odoslaných na Slovensko a aby sa urýchlene prikročilo k sformovaniu pohraničného pluku ZNB Slovensko, ktorý sa členil na prápory JAVOR, OSIKA, DUB. O nasadaní bývalých partizánov do boja rozhodla vláda z podnetu ministra vnútra V. Noska.

V čase najväčšieho nasadenia sa zúčastnilo bojov v celej republike 6 087 príslušníkov čsl. armády, 5 623 príslušnikov ZNB, 3 700 bývalých partizánov a vojakov SNP. Na celom území štátu sa darilo postupne zlikvidovať prenikajúce skupiny banderovcov a zbytky rozbitých sotní. Súbežne s akciami proti ozbrojeným tlupám vykonávali čsl. bezpečnostné orgány odhaľovanie a zneškodňovanie jednotlivých článkov tzv. civilnej siete OUN na našom území, ktorá sa vo svojej nepriateľskej aktivite opierala o Grécko – katolícku cirkev. V bojoch s banderovcami bolo v dobe od 10. 6. do 11. 11. 1947 zabitých 59 banderovcov, zranených a zajatých 39‚ zajatých 217 a 29 sa ich dobrovoľné prihlásilo československým úradom. V bezprostrednom boji s tlupami padlo 24 príslušníkov čsl. armády a ZNB

Po stopách bojov príslušníkov pluku „SLOVENSKO,, s banderovcami v roku 1947

V júni roku 1947 bolo veliteľstvo „TEPLICE"‚ ktoré nasadili na východnom Slovensku na boj s tlupami banderovcov, v zloožitej situácií. V čase najväčšieho tlaku bánd na naše územie, bola prepustená z činnej služby väčšina skúseného mužstva. V jednotkách zostalo z pôvodných 5 000 mužov len niečo cez 800. Väčšina príslušníkov práporu „JAVOR" bola po príchode do Kapušian dňa 30. 6. 1947 rozdelená do obcí severovýchodne od Prešova. Prápor OSIKA už deň predtým 1. 7.1947 ukončil presun v Kysaku. Zo sotne CHROMENKO zostalo len jadro, ktoré sa vyhýbalo akémukoľvek boju a skryte unikalo na západné Slovensko. Zranený veliteľ Chromenko sa nechal niesť na nosítkach a podarilo sa mu s časťou sotne prejsť do Rakúska.

BURLAKOVI sa podarilo uniknúť z pripravených pastí do priestoru Čertovica, tu jednotky armády a ZNB prehradili smer jeho postupu. Južne od obce Malužiná narazil BURLAK na prápor TYS. Pri pokuse o prielom bol odrazený, ale podarilo sa mu uniknúť. BURLAK totiž rozdelil sotňu na 7 skupín, určil 6 veliteľov, siedmej skupine velil sám. Veril, že v menších skupinách sa mu podarí preniknúť z obkľúčenia.

Dňa 17. 8. 1947 v ranných hodinách zistila 3. rota práporu JAVOR tábor banderovcov 500 metrov pod Jedľovinou; Pri Krasňanoch v silnej prestrelke bol BURLAK odrazený. V tomto boji padol strážmajster Patočka. Dňa 3. 9. 1947 bol Burlakovov štáb zajatý práporom TYGER pri obci Jánošikovo. V Poľsku v Rzeszowe 7. apríla 1949 o 20:15‚ bol BURLAK popravčiou čatou zastrelený. Bojom proti banderovcom išlo o upevnenie autority novej republiky, zachovanie verejného poriadku, ochranu obyvateľstva, a tak sa prostriedkami nemohlo šetriť. Na túto dramatickú kapitolu našej povojnovej súčasnosti sa prosto zabudlo. Pokúsme sa zamyslieť a vžiť‘ sa do týchto postáv, koľkí z nich mali svoje rodiny a mohli žiť. Život povojnovej generácie ich hnal vpred.

Největším bojovým vystoupením čs. ozbrojených složek se v poválečném období stala „Akce B"

Pod tímto označením se skrývalo nasazení armády a jednotek SNB proti příslušníkům skupin Ukrajinské povstalecké armády (dále UPA), známějším jako „banderovci", kteří se v letech 1945-1947 pokoušeli přes naše území probít na Západ. Boje postupně s různou intenzitou zasáhly celé území republiky a vyžádaly si nasazení značných sil (na podzim 1947 šlo o 13 502 mužů, z toho 8044 vojáků, 5458 příslušníků SNB a 1960 do služby povolaných partyzánů). Koordinaci všech složek zajišťovalo 1. oddělení hlavního štábu, při kterém vznikl „Jednotný operační štáb pro vedení akcí proti banderovcům", jehož náčelníkem byl plk. Bohumír Lomský. Do konce října 1947 se podařilo bandy UPA v úzké součinnosti s jednotkami polské armády rozprášit.

Z knihy Banderovci od Bohuša Chňoupka:

....jednotky pluku Slovensko, ktoré počas februárových udalosti odvelili do Prahy a Bratislavy, sa už na východ nevracali, v polovici apríla dokonca prišiel rozkaz pluk rozpustiť a jeho úlohy čiastočne prevzal novozriadený prápor ZNB Tiger. Jeho veliteľovi nadpor. Antošovi podali 4.5.1948 nadránom toto hlásenie. : Asi 15 členná banderovská banda narazila o 03-30 hod. južne od železničnej stanice Drienovská Nová Ves na trojčlennú hliadku ZNB. Po prestrelke a boji zblízka banda hliadku obkľúčila. Desiatnika Imrich Marcinka zo stíhacieho oddielu ZNB Humenné banderovci zajali, odzbrojili a odvliekli. Banda prešla pravdepodobne na západ od Drienovskej Novej Vsi cez kótu 414-Ostrá na kótu Tlstá.

V tej chvíli bolo prešovské veliteľstvo práporu na plošinách áut. Velitelia rôt Jastrab a Ostriež preberali rozkazy. Na pomoc prišla i rota vojska miestnej posádky. Dalo sa predpokladať, že banda sa chce cez deň ukryť v niektorej z nespočetných roklín na východnom okraji Braniska, za tmy prejsť Sopotnicu a jej údolím sa dostať do bludiska Slovenského raja. Preto podľa rozkazu bolo treba bande prehradiť postup na západ, obrániť obec Suchá Dolina a bandu zlikvidovať. Najťažší úsek obsadila rota Ostriež. Bolo takmer isté, že sa banda pokúsi prejsť suchodolinské lúky a preniknúť do hustých stáročných lesov. Ostriež mal skúsených bojovníkov.

Strážmajster Jozef Prošek z Dovhe na Zakarpatsku vstúpil do radov Červenej armády, bil sa v jej radoch od prvých dní vojny, od 1944 už ako svobodovec samopalník. Po oslobodení sa nevrátil domov a o rok po vojne 22.ročný vstúpil do ZNB. V rote bol aj strážmajster Emanuel Polák, jeden z najstarších, mal 29r. pochádzal z Klatov. Hneď po vojne narukoval, celý 47r. bojoval proti banderovcom. Práve ich družstvom veliteľ 3.čaty strážmajster Pospíšil prehradil zastrčenú dolinu so starým Prokopovým mlynom a úzkou, vodami vymletou cestou. 17 strelcov na kilometer. Nie až tak veľa. Padala tma. Mlyn už sotva bolo vidieť. Po línii šiel rozkaz : nefajčiť, nehovoriť, strážiť všetky prístupy do údolia. Prošek s Polákom zaľahli za terénu vlnu, na 5 krokov od cesty. Kúsok pred nimi si našiel miesto strážmajster Kozel. Tri metre nad svahom zaľahli samopalníci Reh a Purkrábek. K družstvu sa pripojil veliteľ Pospíšil.

Hodinky ukazovali rovných 22-00, keď sa ozvalo dohovorené syknutie. Prošek ! pred nimi čosi bolo. Zver ? človek ? podozrivo praskol konárik. Opäť ticho. Za tým niečo ako krok. A opäť praskol konár. Kozel nevydržal. Skríkol : Stoj kto tam !. Všetko stíchlo aj praskot aj kroky, banderovci. Kozel bez váhania vypálil. Nocou zahrmel prvý výstrel. Odpoveď prišla hneď. Neviditeľný strelci vychrlili na obrancov krupobitie striel. Hneď prvé strely zasiahli Poláka i Proška, boli ranený celí v krvi, ale živí. Vyzliekli ich z uniforiem, stiahli im čižmy a ticho pretrhli zlovestné vystreli. Bezmocných zajatcov dobili banditi ranou do tyla. Posledných našich padlých v tejto nemilosrdnej, čudnej vojne.